Wiliam Gibson sa
vo svojej poviedke Burning Chrome pokúša vykresliť atypické postmoderné prostredie
ako aj možnosti, akým spôsobom sa budú počítačové systémy budúcnosti správať
a ako ľudia, ktorí sa ich budú snažiť ich prelomiť a upraviť budú
snažiť ich (zne)užívať pomocou pokročilých technologických nástrojov, ktoré
ponúka daná doba. Poviedka je prerozprávaná z pohľadu hackera Jacka
a jeho partnera Bobbyho, pričom sa zameriava na rôzne témy, akými sú
napríklad kyberzločin a s ním úzko súvisiace aspekty lásky, straty a osamelosti.
Autor vo svojej
poviedke popisuje príbeh dvoch programátorov, ktorí túžia nabúrať a zničiť
databázu ilegálneho podniku, ktorú vlastní dievčina menom Chrome. Databáza sa
zdá byť nedosiahnuteľná, neprekonateľná a vybavená dômyselným
bezpečnostným systémom. Ten, kto prelomí ochranu a zmocní sa jej, získa
veľkú moc. Na to, aby mohli hrdinovia prelomiť program, získali na čiernom trhu
nelegálny program, ktorý ničí všetko, s čím sa dostane do kontaktu. Súčasne
na nich číha čierny ľad, ktorý je možné prirovnať k druhu smrtiacej
nervovej zbrane, ktorá je schopná mentálne odrovnať toho, na koho zaútočí
a tým ho zničiť, čo môžeme prirovnať k súčasným bezpečnostným
systémom naprogramovaným na zničenie potencionálnej hrozby. Fakt, že
k prelomeniu ochranného systému databázy bol využitý nelegálne získaný
program, je možné prirovnať aj k súčasnému internetu. Aj v reálnom
internetovom prostredí existujú hackeri, kupčí sa s nelegálnym software
a prelamujú sa chránené databázy len pre vlastný zisk a s cieľom
poškodiť a zničiť ich majiteľov. Postup, aký využíva autor v poviedke
na prelomenie bezpečnostného systému je takmer totožný s postupom, ktorý
sa využíva aj v reálnom živote. V oboch je základom využitie
nelegálneho programu, ktorý je možno získať, vytvoriť, či upraviť, implantovať
ho do databázy v kyberpriestore/internete a šíriť ako vírus
a následne po prelomení ochrany svojvoľne manipulovať s databázou. Samotný
pohyb v kyberpriestore do ktorého je možné „reálne“ vstúpiť popisuje autor
hlavne po vizuálnej stránke. Hrdinovia sa v ňom doslova fyzicky pohybujú
a manipulujú jednotlivými časťami programu ako s reálnymi 3D
objektmi. Prelomenie ochrany databázy je popisované ako explózia ľadových
úlomkov, ktoré predtým predstavovali ľadové steny. V skutočnom
internetovom prostredí je prelamovanie zabezpečovania čisto algoritmická práca
založená na písaní kódu, pričom sú hackeri neustále v reálnom prostredí. Ku
koncu autor hovorí o akejsi temnej ruke, ktorá chce skaziť snahu aktérov.
Môžeme sa domnievať, že to je pokus niektorého programátora o zastavenie
šírenia programu. Tiež tu vidíme veľkú objektovo-geometrickú vizualizáciu
kyberpriestoru.
Využitie
kyberpriestoru v tomto až desivo
pripomína možnosti súčasného internetu, pričom poviedka reprezentuje virtuálnu
reprezentáciu digitálneho sveta ako úchvatný zázrak. Odhliadnuc od všetkých
pozitívnych možností, ktoré poskytuje jeho používateľom, autor už pred viac ako
30 rokmi realisticky popísal možnosti využitia kyberpriestoru, v našom
prípade internetu pre aktivity nelegálnej činnosti.
Kyberpriestor v
poviedke je však aj odlišný od toho, ako ho poznáme my. Môžeme pozorovať
diferencie z vizuálneho aspektu. Kyberpriestor, resp. virtuálna realita, ako ju
popisuje autor, je založený na „matričných ilúziách nekonečného priestoru.“
Ilúziu priestoru, ako ju popisuje autor, môžeme prirovnať k halucináciám. Všetko
v tomto svete má teda aj tretí rozmer, aj keď len virtuálny. Sieť v
poviedke tak simuluje ilúziu nekonečného priestoru s trojrozmerným objektami. Po
pripojení do kyberpriestoru sa užívatelia dostanú do kakofónie farieb
a geometrických útvarov, ktoré predstavujú napr. trojrozmerné žlté
pyramídy predstavujúce jednotlivé počítače či zakódované dáta v modrej
a ružovej farbe. Legitímni programátori sú schopní napojiť sa do matrice
zamestnávateľa a dostať sa k dátam spoločnosti, pričom môžu skoro
neobmedzene pracovať na výmene a spracovaní kvanta dát. Títo používatelia
však nevidia okraje virtuálnej reality, ktoré sú popisované ako steny ľadu.
Nevidia nikoho iného, len seba a svojich kolegov pripojených do systému,
žiadne tiene. Tiene predstavovali v kyberpriestore jednotlivé programy,
ktoré v ňom pracovali a pred ktorými sa bolo možné skryť, alebo ich
zmiasť. Rozpad ochranného systému je tiež veľmi vizuálny, popísaný ako
roztrieštenie steny z ľadu. Keďže v simulácií bola iba myseľ
používateľa a nie jeho telo, bolo možné nabrať akúkoľvek podobu
a pohybovať sa v kyberpriestore ako niekto iný, čo môžeme
v súčasnom internetovom prostredí prirovnať k vytváraniu falošných IP
adries a identít.
Gibson pravdepodobne
vytváral svoju ideu kyberpriestoru na základe reálneho sveta. Využíva podobné
postupy, prispôsobené pre jeho potreby, aké sú bežne využívané aj
v súčasnosti. Jeho kyberpriestor je nekonečný priestor, kde jednotliví
používatelia síce nevidia priamo jeden druhého, ale sú si vedomí prítomnosti
ostatných vďaka vizualizácií pyramíd predstavujúcich jednotlivé počítače
a tiene predstavujúce programy. Aj v skutočnosti je možné detekovať
aktivitu jednotlivých používateľov vďaka IP adresám a digitálnym stopám,
ktoré zanechávajú používatelia pri svojej aktivite. Tak, ako v reálnom
internetovom prostredí, aj v tomto kyberpriestore sú tmavé zákutia
a množstvo číhajúcich nástrah v podobe likvidačných programov
a vírusov s cieľom škodiť. Ako však autor poviedky naznačuje na jej
konci, netreba svoju existenciu zakladať len na internetovom prostredí, ale
treba myslieť aj na život v realite, ktorý napriek úspechom vo virtuálnej
realite nemusí byť taký úspešný.
Na záver teda
môžeme konštatovať, že autor ako vzor pre kyberpriestor využil reálny svet. Na jeho
sieti sa všetci používatelia sa navzájom môžu vidieť. Ak by sme to mali
aplikovať na náš skutočný internet, celý by bol vybudovaný na princípe
sociálnej siete. Len používatelia by nevideli ostatných ľudí a mená, ale ich
počítače. Každý krok na sieti by bolo možné sledovať len v reálnom čase.
Internet by bol poskladaný z farebných trojrozmerných geometrických útvarov.
Viac ako písmená a čísla, by tak boli dôležité objekty. Kyberpriestor by bol
skutočne nekonečným trojrozmerne vyzerajúcim priestorom, do ktorého sa dá
simultánne vstúpiť.
Samotná idea
„páliaceho sa chrómu“ slúži ako
varovanie pre všetkých ľudí odhliadnuc od doby, v ktorej žijú, že
technológia sa stáva čoraz pokročilejšou, a preto je nutné odolať nutkaniu
dovoliť jej presahovať až do aspektov nášho bežného života, ktoré z nás
robia ľudské bytosti.
https://ih0.redbubble.net/image.287604837.6764/raf%2C220x294%2C075%2Cf%2Cblack.lite-1u1.jpg
https://www.levneknihy.cz/Document/154/154465/154465.jpg
0 komentárov:
Zverejnenie komentára