„Predstav si, že sa už hodinu pokúšate zabiť bossa, a zrazu vidíš, že náš healer (liečiteľ) sa dal AFK (away from keyboard) lebo musel ísť vyniesť smeti a proste neozdravoval tanka, ktorý nám tam pomaly umieral, tak to sme ho potom riadne zvozili! ...“ Týmto citátom jedného z mojich respondentov začínam svoj príspevok o vytváraní priateľstiev cez hranie počítačových hier.
Človek, ako tvor spoločenský, sa rád obklopuje známymi, priateľmi a inými ľuďmi, s ktorými sa dostáva pravidelne do kontaktu. Keby sa vás niekto spýtal, odkiaľ poznáte svojho najlepšieho priateľa, alebo známych, s ktorými sa dodnes stretávate, predpokladám že odpoveď by bola: zo školy, z futbalu alebo z tanečnej, z koncertu či z kostola J ... jednoducho s najväčšou pravdepodobnosťou by ste spomenuli človeka, ktorého na ulici spoznáte, o ktorom pravdepodobne viete aké ma záujmy, kde býva a pod. . No s nástupom počítačov a hlavne vďaka stále lepšej dostupnosti internetu, už tento môj predpoklad viac – menej neplatí. Žijeme vo svete bez hraníc, nekonečných možností a hlavne stále viac populárneho a dokonalejšieho virtuálneho sveta, ktorý nám koniec koncov prináša aj reálne priateľstvá.
Nie je tomu až tak dávno, čo dostupnosť internetu bola veľmi chabá a jeho rýchlosť obmedzená. Keď však tieto obmedzenia prestávali byť prekážkou, respektíve podmienky pre bežného zákazníka (počítačového hráča) sa začali výrazne meniť k lepšiemu, vznikla dovtedy málo rozvinutá počítačová hra typu MMORPG (Massive(ly)-Multiplayer Online Role-Playing Game).
Základom tohto typu počítačovej hry je samotná hra viacerých hráčov, ktorá umožňuje tisícom hráčov po celom svete byť duchom v jednom čase na jednom mieste, v spravidla fiktívnom virtuálnom svete skrz internet. Jedna z prvých hier tohto typu, ktorá doposiaľ oslovila najväčšie masy ľudí (stále sa považuje za veľmi atraktívnu a hrávanú veľkým počtom hráčov) nesie názor World of Warcraft (ďalej už len ako skratka WoW J ). Len pre zaujímavosť. Táto hra drží rekord v Guinnessovej knihe rekordov za najpopulárnejšiu MMORPG hru a na celom svete ju hralo (ešte pred vydaním tretieho a najpopulárnejšieho datadisku Cataslysm) už cez 12 miliónov hráčov.
A práve táto hra ma inšpirovala k napísaniu tohto článku. Nebudem sa podrobne venovať samotnej hre (aspoň jej základný popis prenechám na mojich respondentov), kto má však záľubu vo vytváraní a zdokonaľovaní svojho druhého virtuálneho Ja a tiež spoločenského ducha pre hru v tíme, rozhodne odporúčam sa o nej dozvedieť čo najviac a hlavne ju určite vyskúšať hrať ... lebo ako povedal jeden z mojich respondentov, (hráč tejto hry) „Kto to nehral, nikdy nepochopí. ...“, a tiež dosť zavádzam pokiaľ používam výraz „vyskúšať“. Pretože určite každý hráč tejto hry mi dá za pravdu, že citujem „Je to dokonale premyslená, návyková hra ... droga.“, ktorej sa človek/hráč, len tak nezriekne.
Prejdime už však ku konkrétnemu rozhovoru s dvomi hráčmi tejto hry, ktorí sa mi pokúsili opísať ich zážitky a spomienky z čias, kedy si aj oni našli svojich nových virtuálno-reálnych priateľov. „Máš svojho avatara, ktorý vystupuje v tej hre a ty hráš za ňho. A keďže každý má svojho, tak sa v hre vlastne reálne stretávaš s inými hráčmi. Sú tam samozrejme aj počítače a je to v podstate založené na nejakom levelovaní. Sú tam dve hlavné frakcie ... nazvali by sme to dobro a zlo, i keď sa to tak vlastne nedá povedať, že jedna je dobrá a druhá zlá. No a každá tá frakcia má 4 možné hrateľné rasy a proste vyberieš si jednu z týchto rás, každá má nejakú príbehovú líniu ... ten svet je strašne prepojený, o tom je aj niekoľko kníh. A začína to vlastne nejakou úvodnou hrou, kde si leveloval tých 60 levelov (dnes je už viacej levelov, lebo stále pribúdajú datadiscy, aby bola stále nová motivácia hrať ďalej a ďalej). Pri normálnej hre by to bolo asi tak, že dohráš 60. level a končíš. Ale keďže tu nehráš sám, ale si v nejakom tíme ľudí a zakladáš si guildy (cechy, zoskupenia ľudí) a tam sa združujete. A práve vtedy to začne byť zaujímavé, že začneš zbierať predmety a chodiť na takzvané raidy (útok, záťah, lúpež). Tam máš proste také úlohy, že ideš zabíjať takzvaných bossov, a to nikdy nemôžeš ísť robiť sama, ale vždy chodíte ako skupinka, viacerí. Tie najmenšie raidy stačí keď idete 5ti, ale na tie väčšie ste sa už museli zoskupiť aj 40ti. To bolo ako keď si hrala ty s inými proti počítaču, proti nejakej príšere. A potom boli takzvané battlegroundy kde si bojovala proti tej druhej frakcii. Na to bola špeciálna lokácia, kde ste sa prihlásili trebárs 5ti, ste si vybehli ako guilda a tam ste bojovali proti tej druhej frakcii. Čiže sa vytvárali priateľstvá a nepriateľstvá s týmito jednotlivými ľuďmi. A to bolo úplne super, lebo si nehral s počítačom alebo teda proti počítaču, ale proti reálnym ľuďom, takže to bolo úplne iné myslenie, to už nebolo to obyčajné počítačové myslenie, ale každý tam hral za toho svojho avatara, každý mal iné vlastnosti, niekto vedel liečiť, niekto vedel útočiť atď. . a vlastne fakt si nikdy nemohol čakať, kto čo spraví, lebo to bolo veľmi rôznorodé.
Ako prebieha taká komunikácia medzi týmito hráčmi? „Komunikovať sa dalo na ploche, ale hlavne cez Ventrilo, niečo ako Skype, že si spolu voláte počas hry. To bolo celé o tom dohováraní sa a taktike. Boli aj takzvané arény, kde chodili bojovať dvaja na dvoch, takže to bolo veľmi o zohratosti tých dvoch hráčov.“
Ako som sa dozvedela z rozhovoru, v jednej guilde mohli byť od 5 do 40 (a viac ľudí). Samozrejme čím viac tým väčšia pravdepodobnosť úspechu. Hráči však z hry (guildy) stále odchádzajú, ale zase naopak aj prichádzajú noví. V spomínanej guilde mojich respondentov bolo okolo 20 stabilných. Do guildy ta mohol prijať guildmaster- zakladateľ guildy a neskôr už mali túto právomoc aj 2 – 3 officeri (stabilní členovia, čo už hrali dlho).
Ako sa vôbec taká gilda vytvorí? Náhodne sme sa našli pri nejakom spoločnom a pritom individuálnom boji proti príšere (počítaču) a dali sa do reči ...“
Zaujímalo ma tiež, koľko denne tak priemerne venovali tejto hre čas a kedy sa stretávali? „Tak priemerne 5 hodín denne a hlavne hlboko do noci. Spoločné stretnutia sa dohadovali hlavne na večer. Lebo vtedy mohli všetci. Lekár, zubárka, všetko išlo stranou J. Dokonca pri levelovaní som musel blicovať vtedy, keď boli všetci v škole, aby som dobehol ostatných. ... Boli postavy, ktoré keď sa nezúčastnili boja, tak to nevadilo, ale boli aj také, bez ktorých to nešlo. Napríklad tank.“ (tank je jedna z rolí, nie je veľmi obratná, ani inteligenciou neprekvitá, ale v boji veľmi veľa vydrží... )
V guilde mojich respondentov bola za celý čas iba jedna žena (síce len jedna, ale za to stabilná a veľmi dobrá hráčka, ktorá sa mi dodatočne priznala, že rada hrá postavy silných nabúchaných žien, ktoré vymlátia každého chlapa J).
Z rozhovoru vyplynulo, že títo hráči sa na seba často hnevali (o čom svedčia úplne prvé riadky môjho príspevku), nadávali si, podpichovali sa, spoločne sa radovali, zabávali, smiali ... a pritom sa nikdy nevideli ... Ich jediná, ale v podstate každodenná a veľmi intenzívna komunikácia bola len zo sveta Warcraft. Zaujímavosťou je tiež, že moji respondenti si často vôbec nevedeli spomenúť na pravé krstné mená svojich ex-spoluhráčov (dnes kamarátov), pretože sa stále (aj do dnes) oslovujú prezývkou postavy z hry WoW. Ako hráčska partia vydržali niekoľko rokov. Po prvých dvoch rokoch si dali prvý zraz u jedného chalana na chate. Spoločnou témou bola samozrejme hra, no keďže sa stretli ešte niekoľkokrát a dodnes sú mnohí veľmi dobrými priateľmi, pravdepodobne tých tém na rozoberanie majú viacej J.
„Mňa nikdy nebavila žiadna hra dlhšie ako toto. A tým že sú tam iní ľudia, tak je to o to zaujímavejšie a je to v podstate nevyčerpateľný zdroj zábavy, lebo vždy je tam čo nové robiť.“
Úplný záver tohto príspevku ukončím milou spontánnou reakciou jedného z mojich respondentov, ktorý pri otázke : Nenapadá vás ešte niečo, čo by ste mi mohli povedať? odpovedal „Napadá ma akurát tak ísť si to znovu nainštalovať a začať drtiť“ J a ďalej už s nimi nebola reč, lebo si medzi sebou začali rozprávať čerstvé informácie o nových hrách ...
0 komentárov:
Zverejnenie komentára