• KEM
  • Subcribe to Our RSS Feed

pondelok 29. decembra 2014

Travian - druhý život

12:42 // by Unknown // // 1 comment

Travian

 Travian je prehliadačová hra (browser game), ktorá vznikla v roku 2004 v Nemecku.
V priebehu par rokov si získala fanúšikov na celom svete a dnes je preložená do 40 jazykov, registrovaných je cez 5 miliónov hráčov a beží zhruba 300 serverov. Hra sa dá hrať priamo v obyčajnom internetovom prehliadači, nie je nutná žiadna inštalácia a hra beží 24 hodín denne.
Hráč ma na starosti svoju ríšu, ktorá začína jednou malou dedinkou, ktorú hráč vylepšuje, zveľaďuje, buduje infraštruktúru a armádu. Časom hráč buduje stále ďalšie dediny, až nakoniec môže vybudovať ríšu s desiatkami tisíc obyvateľov.
Každý štát ma niekoľko svojich serverov. Tieto servery trvajú mesiace, v závislosti od rýchlosti a verzie servera. Normálny server, ktorý za zvykne označovať ako server rýchlosti 1x trvá približne rok. Každá krajina ma aj „speed“ server, ktorého rýchlosť je 3x, teda všetko, čo sa deje na tomto serveri trvá 3x menej času – dĺžka jedného servera je približne 4 mesiace. Aktuálne sú organizovane aj medzinárodné kvalifikácie na svetový šampionát, kde sa stretnú hráči z celého sveta a ukáže sa, kto je pánom svetového Travianu.
Travian si prešiel vo svojej histórii veľkým vývojom, od starých verzii až po súčasné (aktuálne sa testuje verzia T5), čo mohlo mat za následok aj akýsi úpadok tejto hry. Hráčov sa na servery registruje čoraz menej, nakoľko „veteráni“ odmietajú zmeny, ktoré so sebou každá nová verzia prináša. Od jednoduchej grafiky z verzii T1-T3 sa prešlo až k veľmi graficky náročným obrázkom a maľbám vo verziách T4 a T5. Nakoľko hra beží nonstop, a veľa hráčov je pracujúcich ľudí, boli veľké ohlasy a protesty, že nenáročnú a jednoduchú grafiku tvorcovia zmenili na grafiku ktorá pripomína kreslený film. Čo je samozrejme problém, lebo takýto hráči samozrejme hru hrajú aj cez pracovne dni počas pracovnej doby. Teda hra už nebola taká nenápadná, ak by nadriadený uvidel, čo je aktuálne zapnuté na počítači zamestnanca, hneď by bolo vymaľované. Preto sa aj novším verziám T4 začalo hovoriť „omalovánky“.

 Samotná hra je situovaná do doby neskorej Antiky. Hráč si môže vybrať národ, za ktorý bude bojovať. Na vyber sú tri možnosti: Rimania, Germáni a Galovia. Každý z národov ma špecifické vlastnosti. Tie najzákladnejšie sú tieto: Germáni sú odpradávna veľkí bojovníci, preto sú určení na prevažne útočný štýl hry, plienenie a ničenie okolia, čo si vyžaduje množstvo času. Galovia sú naopak výborní obrancovia a sú najmenej časovo nároční. Rimania sú zlata stredná cesta, ideálni pre začiatočníkov. Samozrejme, všetko záleží iba na schopnostiach hráča, je iba na hráčovi, akú taktiku si za ktorý národ zvoli. Štvrtý národ, ktorý je nehratelný, sú Natari. K ich úlohe sa ešte dostanem neskôr.

Travian, zástupcovia troch národov. (zdroj : http://www.mmo-hry.cz/wp-content/uploads/2014/09/travian-logo.jpg)


Vo svojich dedinách si hráč vylepšuje surovinové polia, ktoré mu zvyšujú hodinovú produkciu surovín (drevo, hlina, železo a obilie), za ktoré potom môže v centre dediny stavať budovy a infraštruktúru (napríklad sklady surovín, sýpku na obilie, kasárne, stajne, dielňu na cvičenie bojových jednotiek, akadémiu a podobne) alebo armádu. Lúpežami môžu byt napádané dediny ostatných hráčov na serveri, a tým ulúpené ich suroviny. To sa nazýva farmenie. Každý týždeň je potom vyhodnotenie top 10 najlepších farmárov týždňa.
Hráč je v neustálom spojení s okolím a s ostatnými hráčmi na serveri. Hráči sú náhodné rozmiestnení na mape s veľkosťou 800 x 800 poli. Hráči na seba môžu útočiť, alebo si posielať podpory a pomáhať si. Medzi hráčmi časom vznikajú pevné putá a môžu sa zoskupovať v alianciách, čo je vlastne spoločenstvo hráčov. Aliancie môžu mat spojenectva, dohody o neútočení alebo vojny medzi sebou. Samozrejme, nič z tohto sa nezaobíde bez zrady, taktického rozmyslenia, plánovania útočných a obranných akcii, intríg a podobne, ako aj v reálnom živote. Veľa hráčov, ktorí tomuto čaru podľahnú, sa veľmi ťažko z tejto doslova závislosti vie dostať.
V priebehu hry, ako hráč buduje svoju armádu, svoju ríšu, vedie svoje, medzi- aliančné, alebo osobne vojny, sa v polovici servera objavia artefakty. Artefakty sú vzácne zvitky starobylého národa Natarov, ktoré sú Natarmi veľmi dobre bránené, a hráči sa snažia tieto zvitky dobiť, čo je ale veľmi náročné. Iba tí najmocnejší dokážu zlomiť obranu Natarov. Tieto zvitky potom hráč využíva vo svoj prospech (efekty artefaktov môžu byt napríklad znížená spotreba obilia, rýchlejší tréning jednotiek, rýchlejšie jednotky a pod.). Kto však artefakt získa, dobre vie, že získať ho, to je iba polovica úspechu. Ťažšie je tento artefakt ubrániť pred ostatnými hráčmi, ktorí sa pokúšajú tento artefakt získať.
Hra konci tým, že aliancie sa snažia postaviť ohromný monument, zvaný Div Sveta. Div Sveta je potrebne postaviť na úroveň 100. Je na to potrebne obrovské množstvo jednotiek aj surovín, preto je potrebne, aby hráči maximálne spolupracovali so svojou alianciou a podporovali stavbu. Aliancie časom, ako prebiehajú stavby, začnú na súperove Divy útočiť s cieľom zničiť ho, alebo aspoň spomaliť stavbu súpera. Ktoré spoločenstvo Div postaví ako prvé na úroveň 100, vyhráva a zapisuje sa do histórie ako „Víťaz tohto veku“.
Ako sa server blíži k svojmu záveru, sú pridané do hry Natarské dediny. Natarské dediny je potrebne dobyť a prebrať. Iba v nich je totiž možné postaviť bájny Div Sveta. Natarom je potrebne ukradnúť aj Stavebne plány, ktoré sú potrebne na stavbu. Na stavbu jedného Divu Sveta sú potrebne 2 Stavebne plány. Potom sa začína to, na čo čakal celý server a tisícky hráčov a to stavba Divu Sveta.

Ukážka: Div sveta (zdroj : http://www.travianhelp.estranky.cz/img/mid/11/div-sveta.jpg)


 Treba zdôrazniť, že Travian je predovšetkým strategická hra. To znamená, že hráči sú v dennom kontakte. Dajú sa tu získať naozaj silne a pevne priateľské putá, ale aj nepriatelia a neprajníci, ktorí berú hru príliš vážne a dokážu problémy z virtuálneho sveta preniesť aj do toho reálneho.
Úžasné na Traviane je, že hráči v alianciách sú nútení spolupracovať. Čoby nútení, robia to radi a dobrovoľne. Organizujú sa obrovské útočné aj obranné akcie, kde je potrebné presne naplánovať úlohy cca 60 hráčom v jednej aliancii. V mnohých prípadoch chyba jedného môže ohroziť celý kolektív. V tejto hre rozhodujú sekundy, ak by hráč povedzme poslal podporu alebo útok o jedinú sekundu neskôr, ako by mal, prešvihol by akciu a úspech absolútne ohrozil.
Ako to býva v bežnom živote, tak aj v Traviane platí, že kde hľadáte lojalitu, tam zaručene bude aj zrada. Sú hráči, nazývaní „špehovia“, ktorí sa infiltrujú do nepriateľských aliancii a priamo z vnútra sledujú cele dianie a plány aliancie. Tieto potom prezrádzajú svojim alianciám. Asi ako keď tajná služba infiltruje tajného agenta do centra organizovaného zločinu v amerických filmoch. Teda napríklad, keď aliancia A organizuje útok, a nachádza sa v nej špeh, ten dokáže svoju alianciu B včas varovať, a aliancia B dokáže zorganizovať všetky obranné armády, ktoré sú k dispozícii. Samozrejme v týchto prípadoch aj v alianciách zavládne panika a strach, nedôvera a podozrievavosť. Nikto nevie, komu veriť môže, a komu nie, ktorá informácia sa von dostane, a ktorá nie. Ak sa však špeh odhalí, väčšinou je automaticky zničený, alebo potom využívaný na posúvanie „fake“ informácií. Napríklad sa špehovi povie, že sa útočí na dedinu B, on teda varuje svoju alianciu, ktorá všetky armády vyšle na obranu tejto dediny B a v skutočnosti však zaútočia na dedinu A, ktorá je úplné nebránená a zbúraná.

 Toto všetko samozrejme rozvíja hráčove schopnosti, či už je to schopnosť takticky uvažovať, komunikovať alebo sa učiť aj cudzie jazyky. Nakoľko je dnes Travian voľne prístupný vo veľa štátoch, hráči si cvičia napríklad komunikáciu v angličtine, alebo v ľubovoľnom jazyku, o ktorý ma záujem. Učíte sa rusky? Choďte si zahrať rusky Travian server. Budete v dennodennom styku s rusky hovoriacimi spoluhráčmi, riešiť s nimi diplomaciu alebo úplne bežné veci od počasia až po letnú dovolenku na Kryme. Čo sa týka rozvoja strategického myslenia. Naplánovanie jednej útočnej akcie niekedy trvá aj 2 dni. Všetko musí do seba zapadnúť, musia sa robiť krycie útoky, mätúce útoky, útoky na odlákanie pozornosti a podobne. Hráči posielajú povedzme svoje útoky o 3 hodine ráno s časom dopadu 5 hodín ráno, pretože je zrejme, že bežný človek pravé vtedy spí, teda nie je pripojený na Travian a nie je schopný svoju dedinu ubrániť.
Toto má ale aj svoje hmlisté stránky. Sú aj takí hráči, ktorí sú schopní tejto hre obetovať doslova cely 4 mesačný život. Títo ľudia sa prestávajú stretávať s kamarátmi v skutočnom svete (pretože Travian beží nonstop), lebo napríklad, musí si večer strážiť dediny, aby mu ich niekto nenapadol, alebo dostal príkaz veliteľa aliancie poslať útok. Týmto zanedbávajú svojich priateľov, rodiny a vo veľa prípadoch aj pracú. Ľudia nespia, alebo sa v noci budia, len aby skontrolovali, či je všetko v poriadku.

 Samozrejme (a vôbec to nie je prekvapujúce) aj úspech sa dá v Traviane kúpiť. Za peniaze sa dajú kupovať tzv. zlatky, ktoré sa priamo v hre dajú zamieňať na rôzne bonusy – gold klub, plus účet, zvýšená produkcia, alebo okamžité dokončenie stavby.
Čím viac peňazí človek obetuje, tým úspešnejší je a tým rýchlejšie napreduje. To je snáď tá najväčšia motivácia hráčov, aby si tieto zlatky kupovali. Byt v štatistikách top 20 medzi povedzme 10 000 hráčmi, to je úspech, po ktorom tuží každý hráč. A vo svete Travianu o ňom zaručene budú rozprávať, získa rešpekt, obdiv a často aj slávu. Je to závislosť, túžba byt najlepší a to robí s ľuďmi rôzne veci. Sú ľudia, ktorí sa neštítia obetovať na Travian celomesačnú výplatu. Sú hráči, ktorí dokážu mesačne minúť mnoho peňazí za tieto bonusy.. Treba však uznať, že šancu majú aj hráči, ktorí nie sú ochotní toto platiť. Novšie verzie, a celkovo rôzne updaty myslia aj na takýchto hráčov, a hra je pomerne vyrovnaná. Nie je veľký rozdiel medzi človekom čo platí, a tým, čo si neplatí.. Akurát ma nejaké výhody navyše a veľa veci ma uľahčených. Ale takto to funguje v každej hre, Travian nie je výnimkou, ale stále je to jedna z najžiadanejších a najznámejších online browser hier. Tak či tak, aj vývojári z niečoho musia žiť.


 Travian – silne návyková strategická hra, ktorú sa oplatí vyskúšať a zažiť na vlastnej koži, pretože rozprávať sa o nej dá hodiny, ale ani to zďaleka nestačí a neopíše tie pravé emócie (strach, nervy, radosť, priateľstvo, atď.), ktoré táto hra prináša. (vyjadrenie hráča)

sobota 27. decembra 2014

Skrytý potenciál hier - digitálne hry nielen na zábavu

3:23 // by Margarétka // // 2 comments




O čo ide pri digitálnych hrách? O pasívne trávenie voľného času? Teda iba o zábavu? O odreagovanie sa od starostí a povinností každodennej reality, získavanie nových emocionálnych, estetických, atmosférických a iných zážitkov? Alebo môžu predstavovať aj skrytý hlbší zmysel? Domnievam sa, že môžu. Ide o to, ktoré. Na tomto blogu demonštrujem svoju úvahu na vybraných digitálnych hrách. Ich zmyslom je – okrem zábavnej funkcie – aj zdokonaľovať logické myslenie, rozvíjať schopnosti vyhodnocovaním rozličných situácií v stanovenom čase, ako aj skvalitňovať jazykové vzdelanie a komunikačné schopnosti. Majú výrazný potenciál uplatniť sa napríklad v obohacovaní slovnej zásoby, fráz a frazeologizmov, nadobúdaní štylistickej zručnosti, a to tak u detí, ako aj u dospelých. Dajú sa teda využívať na výučbu cudzích jazykov. Ale aj v získavaní nových poznatkov z rozličných oblastí života spoločnosti, z histórie či iných odborných okruhov. Môžu poslúžiť na rozvoj osobnosti človeka. Žiaľ, v slovenčine hry edukatívneho charakteru zväčša nie sú dostupné. Je to škoda, lebo by mohli pomáhať rozvíjať logické myslenie, jazykové schopnosti i vzdelávanie detí, mladých i dospelých ľudí. Môj blok vás nielen zoznámi s hrami so skrytým edukatívnym zmyslom, ale vám umožní upozorniť na edukatívne hry, ktoré poznáte, alebo – ak ste tvorcom hier – na hry, ktoré ste vytvorili. 



Edukatívne hry pre mladých a dospelých ľudí v cudzích jazykoch

Hidden Chronicles
Rada skúšam nové hry. Testujem ich, objavujem ich tajomstvá, zámery autorov. A hľadám súvislosti  medzi skúsenosťami z programovania, informatiky a ich virtuálnym svetom. A práve to ma priviedlo k online hre s názvom Hidden Chronicles od spoločnosti Zynga. Túto hru sa mi podarilo spoznávať už v počiatočných fázach jej vývoja.
Ide o hru z kategórie hier známej ako „Hidden Object“, t. j. „skryté predmety“, kde úlohou hráča je nájsť – podľa zoznamu ponúknutých slov – veci, ktoré sa ukrývajú v nejakej miestnosti alebo prostredí, tak rýchlo, ako sa dá, a pritom sa vyvarovať zbytočných chýb. Hľadanie sa odvíja od príbehu, ktorý sa rozvíja počas celej hry. V Hidden Chronicles sa hráčka či hráč usiluje odhaliť tajomstvo svojho strýka a jeho panstva.
Hidden Chronicles, ako aj iné hry z tejto kategórie, v kritických situáciách, keď hráč nevie nájsť nejaký z predmetov, umožňuje používať lupu či iné „žolíky“. Hráča sa však za to sankcionuje – znižovaním skóre alebo celkového času na dokončenie hry. Hľadanie sa uskutočňuje v rozličných variáciách (s časovým limitom, bez neho, proti súperovi, na základe úlohy).
Keď ma táto hra po prvý raz vtiahla do svojich tajov a netušených možností, objavila som v nej široký potenciál cibrenia postrehu, rozvíjania pamäte či zdokonaľovania anglickej slovnej zásoby, ktoré sa spájali so zábavou. Z hry cítiť, že ju starostlivo vyvíjali a aj slovíčka, ktoré využíva, prinášajú zmysel i v reálnom živote. Neraz mi pomohli v reálnej komunikácii v anglickom jazyku. Pri oddávaní sa tejto hre som zavše rozmýšľala, či by nebolo zaujímavé vyvíjať podobnú hru špeciálne za účelom skvalitnenia angličtiny či slovnej zásoby, zameranej napr. na slovesá, gramatiku, resp. odbornú slovnú zásobu.
Zoznam vyhľadávaných objektov tvoriaci príbeh hry vo výlučne anglickom jazyku som nevnímala ako prekážku, ale skôr ako výzvu osvojiť si ich pomenovania. Pomáhala som si aj tým, že som si počas hry otvorila slovník na ďalšej karte internetového vyhľadávača obrázkov. Pomocou neho som mohla identifikovať objekt, ktorý som hľadala. Hra ma postupne vtiahla do svojho príbehu, limitovaného množstvom energie, ktorá sa časovo dobíjala.
Po skončení hry som vždy zozbierala zoznam novonaučených slov, ktoré som si pre istotu overila v slovníku. Slová som zároveň zapísala do textového súboru a ku každému som priradila ilustračný obrázok. Získala som tak všetky nové slovíčka – na opakovanie – v jednom dokumente. K nim som si vytvorila a uložila „print screen“ miestnosti či prostredia, v ktorom som predmety vyhľadávala. Vďaka tomu som si mohla jednotlivé prostredia dokonale poprezerať a dopredu tak nájsť  aj ďalšie ukryté predmety, ktorých anglické názvy som vzápätí vyhľadávala na internete. Pri zdokonaľovaní pomocou Hidden Chronicles ma poháňala súťaživosť s ostatnými kamarátkami či kamarátmi a túžba zlepšovať sa. Vtedy som pochopila, že hra nie je len formou relaxácie či zábavy, ale že môže človeka aj niečo veľmi šikovne naučiť a zábavnou formou rozvíja jeho duševné schopnosti. Nemožno nespomenúť aj dizajnérsky zaujímavú grafiku hry.
Moja obľúbená hra Hidden Chronicles vo mne zanechala množstvo pozitívnych spomienok. Nanešťastie však zanikla 23. júla 2013 (viac tu). To ma motivovalo, aby som pátrala aj po iných podobných hrách, ktoré by ma posunuli v rozvíjaní anglickej slovnej zásoby či štylistiky. 

Criminal Case
Ďalšou zaujímavou online hrou edukatívneho charakteru, ktorú by som rada vyzdvihla, je Criminal Case od  spoločnosti Pretty Simple SA. Hra je vybudovaná na podobnom princípe hľadania predmetov, ako Hidden Chronicles, ide však – ako to vyplýva už z jej názvu – o riešenie kriminálnych prípadov. Aj táto hra má veľké plus v zdokonaľovaní či obohacovaní slovnej zásoby v cudzích jazykoch i niektorých fráz. Jazyk, v ktorom sa odohráva príbeh a vyhľadávanie jednotlivých dôkazov (predmetov) je voliteľný, a tak okrem angličtiny sa dá hrať aj v nemčine. Navyše, hra je starostlivo prepracovaná – využíva množstvo logických prvkov rozvíjajúcich logické myslenie a orientáciu v priestore.
Hráč v Criminal Case vystupuje v úlohe policajta-detektíva, ktorý rieši rozličné prípady vo svojom kriminálnom okrsku a získava pri tom ocenenia za dobre odvedenú pátraciu prácu. Hra pozostáva z množstva kriminálnych priestorov (scén) – v interiéri i exteriéri, kde sa stal nejaký kriminálny čin alebo ktoré s ním súvisia. V „scénach“ treba – na základe zoznamu vecí – čo najrýchlejšie vyhľadať všetky dôkazy (predmety). Tie sa dajú na záver prípadu použiť na usvedčenie kriminálnika (vraha). Každú „scénu“ treba hrať viac ráz. Z edukatívneho hľadiska sa tým dosahuje opakovanie už osvojených či získavanie nových slovíčok (zoznam vecí na hľadanie sa líši). V takto riešenej hre teda dochádza k aktívnej práci s vybranou slovnou zásobou a praktickému uplatňovaniu už naučeného.

V kategórií hier s názvom „skryté predmety“ možno nájsť aj veľa ďalších pútavých a zaujímavých hier ako napr. Pearl's Peril z dielne  spoločnosti Wooga. Jej výhodou oproti už uvedeným hrám je, že predmety na scéne sa objavujú postupne, a tak zoznam hľadaných objektov pozostáva najprv len z niekoľkých anglických slov a až po viacerých opakovaniach tej istej scény pribúdajú ďalšie. Zvyšuje sa tým možnosť zapamätať si vyhľadávané predmety. Hra má zároveň aj scény, v ktorých treba hľadať predmety podľa určitej postupnosti (napr. olej a zápalky na zasvietenie lampy), a teda sa musí zapojiť logika. Dochádza tak nielen k precvičovaniu logického myslenia, zrakovej pamäte, pohotových reakcií, priestorovej orientácie či iných kognitívnych schopností hráča, ale hra pomáha precvičovať aj anglickú (alebo, ak sa nastaví iný jazyk, inú) slovnú zásobu. 

Ďalšou z tejto kategórie je hra Garden of Time. Je špecifická tým, že prenáša hráča do dávnej minulosti, kde vyhľadáva v čo najkratšom čase rozličné predmety, hlavne historického charakteru, z ktorých sa mnohé už v súčasnosti nepoužívajú. Okrem toho hráč aranžuje svoju historickú záhradu, ktorú chodia obdivovať virtuálni návštevníci.

Edukatívne hry z kategórie „skryté predmety“ sa mi veľmi páčia a dajú sa dohľadať nielen na sociálnych sietiach, ale aj na internete. Uverejňujem obrázok ďalších hier z uvedenej kategórie, ktoré sú dostupné na sociálnej sieti: 

 Facebook hry typu „Hidden Object“ podľa počtu hráčov.

Words of Wonder
Hry vedia nielen zabaviť, ale sú schopné rozvíjať široké spektrum schopností. Medzi ne patria aj hry z kategórie „slovných hier“. Potvrdzuje to i skvelá magická slovná hra Words of Wonder od spoločnosti RockYou, ktorá je postavená na hľadaní slov, riešení úloh a príbehu. V ňom treba priniesť farby naspäť do sveta rozprávok. Hra funguje na princípe krížovky, kde hráč na základe svojho postrehu spája slová z vopred poskytnutých písmen. Hráč si tak môže precvičovať slovnú zásobu z cudzieho jazyka, ktorú už ovláda, a osvojovať si novú slovnú zásobu.
Ako pozitívum hry hodnotím skutočnosť, že sa dá hrať nielen v angličtine, ale aj v iných jazykoch: vo francúzštine, španielčine, nemčine a taliančine. Vždy, keď pri nej natrafím na nejaké zaujímavé slovo, usilujem sa ho vyhľadať, či už pomocou slovníka, alebo internetového vyhľadávača. Plusom je, že na konci každého odohratého levelu hra zviditeľní zaujímavé slovo, čo umožňuje lepšie si ho zapamätať. Ďalšou prednosťou oproti iným hrám je, že hra priebežne (počas označovania) oznamuje, či hráč správne alebo nesprávne označil slovo, vďaka čomu sa dajú spontánne vyhľadávať aj nové slová. Hra tak prináša možnosť oživovať si poznanú a osvojovať novú slovnú zásobu, a tak si precvičovať pamäť. Okrem toho hudobné pozadie hry vytvára príjemnú atmosféru, ktorá sa výborne hodí pre vzdelávacie účely.

Words With Friends
Hra slov s priateľmi od americkej hernej vývojárskej spoločnosti Zynga, dostupná na sociálnej sieti Facebook, pripomína populárnu stolovú hru Scrabble od firmy Mattel (s ktorou viedla aj spor o obchodnú značku viac tu) a umožňuje hráčovi aktívne precvičovať slovnú zásobu. Oproti predchádzajúcej hre sa však slová nehľadajú, ale skladajú z vopred daných písmen tak, aby vzájomne na seba nadväzovali. Je teda podobná klasickej stolovej hre Scrabble. Rozdiel je v tom, že sa hrá virtuálne, s ľuďmi na „druhej strane internetu“ – z ktoréhokoľvek kúta šíreho sveta. Z toho plynú aj jej nevýhody, a to dlhšie čakanie na ťahy protihráča, ako aj skutočnosť, že ak sa popri hre venujete niečomu inému, nedostanete žiadne zvukové upozornenie na to, že ste opäť na ťahu. Plusom, hlavne z hľadiska osvojovania si výkladu anglických slov, je možnosť využitia výkladového slovníčka na slová vytvorené na hracom poli, či zobrazovanie najviac hodnoteného slova v záverečnom výsledkovom vyhodnotení. Hra je však pomerne náročná pre začiatočníkov v anglickom jazyku, hodí sa skôr pre pokročilých.

Z kategórie „slovných hier“ by som spomenula aj hru Scramble with Friends, ktorá je sa porovnaní predchádzajúcimi hrami lepšie hrá na iných platformách ako počítačoch (napr. v mobiloch) a má menšie hracie pole. Zároveň jej plusom z edukatívneho hľadiska je, že na záver – pri vyhodnocovaní výsledkov ukončenej časti – vypíše zoznam všetkých správne označených slov v príslušnej časti. Hráč si tak môže zopakovať, čo sa práve naučil.




Edukatívne hry pre deti a mladých ľudí v slovenčine

Obesenec (Šibenica, Hangman)
Tradičnou hrou v slovenčine, ktorá pomáha vylepšiť si slovnú zásobu deťom alebo mladým ľuďom je aj časom preverená hra Obesenec alebo Šibenica. Jej cieľom je uhádnuť slovo, resp. slovné spojenie a predísť tak poprave panáčika. Na internete existujú rozličné verzie tejto hry, a tak sa hráč môže stretnúť napr. s časovým limitom počas hrania alebo určitou vopred danou indíciou pri hádaní slov, resp. slovných spojení. Dostatočný časový limit umožňuje vyhľadávať slová v internetovom vyhľadávači, a tým získavať nové poznatky. Príkladom tejto hry je náučná, aj keď trochu náročnejšia na slová, online hra Obesenec (Šibenica, Hangman) alebo hry pre Android Obesenec by KneeGo a Obesenec SK



Slovenské edukatívne hry pre deti s poruchami reči

Speekle
Veľký úspech zožala aj slovenská hra Speekle. Ide o logopedický softvér, pomocou ktorého si deti precvičujú oromotorické svaly a správnu výslovnosť. Pretože, ako píšu jej vývojári, aj jedno písmenko zaváži. Hru vyvinuli študenti z Fakulty informatiky a informačných technológií STU, ktorí s ňou vyhrali slovenské kolo celosvetovej IT súťaže Imagine Cup 2013. Táto platforma dieťa naučí správnu výslovnosť. Ide o komplex hier postavených na tejto platforme, kde vývojári spomínajú, že by chceli nechať priestor aj na vývoj nových hier na ich princípe. Jednou z hier, ktoré Speekle ponúka je cvičenie správnosti vyslovenia hlásky „s“ či „š“. V hre hráč musí uspať draka, ktorému zatiaľ môže trpaslík vziať poklad – zasyčaním „sssss“ alebo zašušťaním „ššššš“  do mikrofóna počítača. Dieťa sa tým naučí odlišovať zvukovo podobné písmenká. Druhá hra Speekle umožňuje cvičiť rozlišovanie medzi zvukovo-podobnými slovami, ktoré vyslovuje papagáj, a dieťa sa usiluje prísť na to, či ide o rovnaké slová alebo nie. Tretia hra Speekle umožňuje tréning sluchovej diferenciácie, keď ide o správne rozoznávanie zvukov pri jedení bobuliek v lese.
Speekle je užitočný pre rodiča i logopéda. Skúšobnú verziu nájdete bezplatne na: www.speekle.sk. (Zdroj: tu.)



Záver
Tento blog chcel demonštrovať, že digitálne hry nemusia slúžiť len na oddych, ale môžu – pútavou a zábavnou formou – významne prispieť k rozvoju slovnej zásoby, zvyšovaniu jazykových znalostí, posilneniu kognitívnych kompetencií hráčov či u zdravotne postihnutých detí na odstraňovanie rečových chýb a nadobúdanie rozlišovacích schopností. Uvedené príklady digitálnych hier sú prioritne zamerané na jazyk a reč a pochádzajú z kategórií hľadania skrytých predmetov, slovných hier a výslovnostných či logopedických hier.

Autorka: Ing. Margaréta Cifrová

piatok 19. decembra 2014

A ja musím zajtra hrať Diablo!

16:15 // by Unknown // // No comments

„Ale ja už musím ísť, zajtra idem do roboty...“
„No a čo? A ja musím zajtra hrať Diablo!“

Rozhodla som sa, že tento príspevok začnem úryvkom z krčmového rozhovoru mojich dvoch kamarátov, ktorý nás v danom momente celkom pobavil. Keď sa nad tým spätne zamyslím, na prvý pohľad smiešna veta, hlavne teda použitie slov „musím hrať Diablo“, načrtne jednu otázku: Čo môžu znamenať hry ako také v živote jednotlivca?
Na túto otázku sa v hlave môže zrodiť široký diapazón možných odpovedí. Môžeme to odbiť odpoveďou, či vysvetlením, že hra je len kratochvíľa a nemá pre osobu nejaký hlbší význam (treba povedať, že pre niekoho to tak aj môže byť, resp. môže sa to tak javiť), alebo sa odvážime nahliadnuť hlbšie a prísť na omnoho zložitejšiu podstatu toho, prečo ľudia hrajú hry a čo pre nich znamenajú.
Keďže som sa touto témou nikdy nezaoberala a ani som neuskutočnila na danú tému žiadny rozhovor, budem sa pohybovať v rovine akéhosi brainstormu a predpokladov.
Čo sa týka predpokladu, že hry ako také sú len zábavka, nič extra dôležité, musím povedať, že možno by som pred pár rokmi ešte s tým súhlasila. Teraz už ale nemôžem súhlasiť a to nie z toho dôvodu, že by som začala aktívne hrávať, no preto, že som sa začala na vec pozerať z inej perspektívy (nie z tej ako predtým: nezaujíma ma to a preto to je hlúposť) a tak som dospela k záveru, že nakoľko každého z nás bavia a zaujímajú iné veci, tak pochopiteľne aj relaxovať budeme odlišne- niektorí napríklad aj hraním hier. Preto majú podľa môjho názoru hry a teda ich hranie psychohygienickú funkciu a teda sú pre niektorých ľudí nesmierne dôležité. Taktiež si ale myslím, že každý z nás občas pekne zrelaxuje pri hraní nejakej hry. Tiež som si pred nedávnom nainštalovala jednu PC hru, ktorú som v minulosti občas hrávala a musím potvrdiť, že sa pri tom dá parádne odreagovať. Takže niekto po náročnom dni ide na prechádzku do prírody, niekto ide na koncert a niekto „prepne“ do iného sveta - sveta hry.
Ale čo ak hry zohrávajú v živote niektorých osôb aj omnoho dôležitejšiu úlohu ako tú psychohygienickú? Čo ak sa im herný (prípadne virtuálny) svet pozdáva viac ako ten reálny a čo ak sociálne interakcie nadviazané v rámci herného sveta zafungujú lepšie? Niet sa čomu čudovať, v takomto prípade človek pociťuje väčšiu voľnosť a ak sa jedná o multiplayer hru s inými hráčmi, ktorých človek osobne nepozná poskytuje mu aj anonymitu, ktorá zabezpečuje väčšiu bezprostrednosť a tak človek nepociťuje taký tlak. Anonymita je jednoducho bezpečnou zónou, z ktorej sa dá v prípade potreby vycúvať a potom opätovne začať odznova. Dá sa teda povedať, že je to v súčasnosti jeden zo spôsobov socializácie a teda aj nadväzovania rôznych sociálnych kontaktov. Presvedčila som sa o tom, keď som pred niekoľkými rokmi dostala lístky na Comics Salón a rozhodla som sa tam ísť aspoň pozrieť. Spomínam si, že okrem iného tam ľudia mali možnosť hrať rôzne hry, vrátane počítačových a taktiež si spomínam na súťaž o najlepší cosplay. Tu som si asi prvýkrát uvedomila, že existuje niečo ako subkultúra hráčov...a to vôbec nie malá. Veľké množstvo návštevníkov prejavovalo príslušnosť ku skupine hneď na prvý pohľad - teda výzorom a tematickým oblečením a doplnkami. Ak sa človek započúval do rozhovorov, mohol začuť niektoré výrazy, ktoré mu ako „noobovi“ nič nehovorili. S týmto sa spája aj problematika identity, keďže si človek príslušnosťou k určitej subkultúre buduje aj vlastnú, osobnú identitu a teda berie hranie hier a aktivít s tým spojených ako súčasť svojho JA. Pre týchto jednotlivcov nie sú hry iba odreagovaním, ale sú ich kultúrou a časťou ich identít a práve preto sa tejto problematike oplatí venovať dávku pozornosti.  
Keď sa zamyslím nad rodovým rozložením subkultúry hráčov, asi by som vyslovila predpoklad, že sú muži v značnej prevahe. Tento predpoklad som ale vyslovila aj keď som robila malý prieskum rodového rozloženia v heavy metalovej subkultúre a niekoľko respondentov tento predpoklad vyvrátilo. Môžeme sa teda len domnievať, že v subkultúrach, či určitých záujmových skupinách, kde v minulosti figurovali muži sa začínajú čoraz viac objavovať aj ženy. To znamená, že označiť hranie hier ako čisto mužskú záležitosť nemožno- teda aspoň nie v absolútnej rovine.
Záverom snáď len toľko, že pohľadov na vec môže byť pochopiteľne nespočetne veľa, ale nikto by asi nemohol tvrdiť, že nikdy nepocítil radosť z hry. To, že niekto si tento pocit zamiloval natoľko, že bez neho nemôže žiť je už vecou individuálnou.

Tamagoči, videohra, počítač - čaro môjho detstva

16:11 // by Unknown // // No comments


Keby som povedala, že som ako dieťa trávila voľný čas hraním sa vonku a behaním niekde, nebola by to tak celkom pravda. Aj keď som síce vonku trávila viac času, obľubovala som aj rôzne technické vymoženosti, ktoré boli v mojom detstve aktuálne. Rada na to spomínam, preto aj v tomto príspevku priblížim niektoré hry, ktoré sú pre mňa doteraz srdcovou záležitosťou.
   
V prvom rade chcem spomenúť tamagoči. To bol pravdepodobne môj prvý kontakt s istou podobou hry. Kŕmiť zvieratko, hrať sa s ním a starať sa o neho. Som si viac než istá, že väčšina z vás prešla touto etapou života, keď v noci pípala táto malá japonská hračka. A ten smútok keď toto virtuálne vajíčko umrelo, pretože som bola v škole a nemohla som mu zvýšiť šťastie, nakŕmiť ho alebo poupratovať po ňom. Aaach...


Nedávno som si stiahla do mobilu aplikáciu, ktorá má podobu klasickej starej elektronickej hry. Sú tam dokonca aj tie klasické hry ako Tetris a hadík. To mi pripomenulo, že pri tejto hre sme s bratom dokázali stráviť tak veľa času, až kým sa nám nepodarilo vyšťaviť baterky. V telefóne to už však nebolo ono, nemalo to takú tú správnu šťavu ako niekedy. Často prebiehali spory a bitky, kto sa bude skôr hrať, ale podeliť sme sa vedeli vždy. Hlavne nás tešilo ak sa niektorému podarilo spraviť výnimočný rekord. Bolo to ako prekonať neprekonateľné. A ešte k tomu, akí sme boli machri, keď sme to vytiahli pred spolužiakmi v autobuse cestou na školský výlet.



Rada spomínam aj na to, ako sme pod stromček dostali náš prvý počítač. Bola to síce radosť, ale pravdupovediac netušili sme veľmi, čo s ním. Pamätám si, aký bol veľký a zaberal takmer celú plochu stola. Kým sme nemali počítač doma, chodili sme v škole na počítače hrať sa hry. Kto mal dobré známky, mal privilégium zahrať sa hry ako Super Mario a Prehistorik. Doma mi celkom vystačilo hrať karty, poprípade sme obľubovali prekonávať svoje rekordy v Pinball-e. Musím sa priznať, že aj nedávno ma chytila nostalgia a musela som si zahrať Super Maria. Stále som si to pamätala z detstva, každý jeden level, kam mám vojsť, kde je aká nástraha, rieka a kde sa ukrývajú peniažteky. Doteraz sú to moje obľúbené hry. V podstate sú to hry úplne jednoduché, najťažšie na nich bolo naučiť sa to ovládať, potom to už išlo ľahko.




Nedá mi nespomenúť moju úplne najobľúbenejšiu hru - Kapitán Claw. Hlavnou postavou v tejto hre je kocúr, Kapitán Claw alebo Pazúrik, ktorého loď prepadol La Rauxe, dôstojník pes, ktorý Clawa zavrie do väzenia. Tam Claw objaví list napísaný bývalým väzňom. V liste sa dozvie o zázračnom amulete deviatich bytostí, ktorý prináša majiteľovi večný život. Preto začne Claw po amulete pátrať. Úlohou hráča je postupne odkrývať mapu, zbierať zlaté mince, drahokamy a iné zlato. Kapitán Claw získava rôzne magické schopnosti, bojuje s nepriateľmi.

Táto hra je mojou najväčšou srdcovou záležitosťou, doteraz ju musím mať nainštalovanú v mojom počítači. Keď si ju raz zapnem nemôžem prestať. Už len ten dej príbehu je napínavý. Hra si priam vyžaduje šikovnosť a pozornosť. Na Kapitána Clawa si nedám dopustiť. J




Prednedávnom som navštívila moje dve sesternice. Jedna z nich má 13 rokov a druhá 6. Sú odo mňa v podstate o generáciu mladšie a spomenuté hry im už vôbec nič nehovoria. Trávim s nimi dosť času a stále ma dokáže prekvapiť ich šikovnosť a zručnosť v používaní počítačov, tabletov, mobilov a všetkých súčasných technológií. Aj sesternice sa hrávajú na tablete hru Pou, teda obdobu nášho tamagoči. Rozdiel však vidím v tom, že majú na výber z toľkého kvanta hier, že samé nevedia, čo skôr. Nemajú práve tú trpezlivosť, ktorou sme prekvitali pri hrách my. Nestíhala som sa čudovať, keď malé 6 ročné dievčatko švihalo prstíčkami po obrazovke tabletu, púšťala si film, pretáčala ho a zrazu hop sem hra a tu fotka.

Veľakrát som sa stretla s názorom, že dnešné deti presedia celý svoj voľný čas pred počítačom či s mobilom v ruke. V podstate sa zmenilo len to, že dnešná doba poskytuje stále nové možnosti. Veď už ani my si nevieme predstaviť dni napríklad bez telefónu. To, že sa deti len hrajú, je skôr vplyvom uponáhľanej doby a toho, že sami rodičia nemajú čas. Na svojich sesterniciach vidím, že síce hrajú počítačové hry a pozerajú televíziu, radi sa chodia zahrať aj na ihrisko, rozložiť si človeče alebo Scrable a Monopoly, rozdať si karty a vysedieť pri tom hodinu či dve. Ako som spomenula na začiatku, sama na sebe vidím, že aj ja som ako dieťa podľahla čaru počítačových hier a vždy som popritom stíhala robiť aj iné aktivity. Preto si myslím, že v tejto dobe sa to dá zvládnuť presne tak isto, ako sme to vedeli zvládnuť my.

streda 17. decembra 2014

Hry môjho detstva

17:38 // by Unknown // // No comments

    Tento príspevok by mohol byť aj o stavebnici LEGO, futbalovej lopte či o modeloch áut, no nebude tomu tak. Písať budem o videohrách, ktorým som venoval stovky hodín času z môjho detstva.

   Môj prvý kontakt s videohrami prišiel vďaka konzole Super Nintendo, približne v roku 1999. Táto konzola vyšla v Európe oficiálne v júni 1992 a toto sedemročné oneskorenie výstižne vystihuje celé moje “videoherné” detstvo: vždy som bol o pár rokov pozadu. Kým moji spolužiaci už na prvom stupni základnej školy pretekali v Need For Speed, strieľali v Doom, alebo dávali góly vo Fife, ja som strieľal pištoľou pripojenej k Nintendu na lietajúce kačky. Za to som pretekal na sídlisku na BMX-ke, strieľal som z dedovej vzduchovky na terč a dával som góly na školskom futbalovom ihrisku. Takže som nakoniec rád za toto oneskorenie.

   Na spomínanom Nintendu som hral najradšej Super Maria, Super Tank a Bombermana. V Super Tank ste museli svojim žltým tankom ochrániť čudného zamurovaného sivého vtáka. Dodnes nechápem, čo mal ten vták symbolizovať. Možno to bola holubica mieru,  no ochraňovať holubicu mieru tankom je dosť paradoxné. A kto nehral Bombermana, nemôže poznať ten frustrujúci pocit, kedy ste si bombou omylom zahatali cestu, nemohli ste ujsť a tak ste len bezmocne čakali kedy vybuchnete.

Super Tank a "holubica mieru", zdroj: gamegas.com

   Okolo roku 2003 dostal môj bratranec na Vianoce konzolu Playstation 1, takže sa výrazne zvýšila moja frekvencia návštiev ich domu. Hrávali sme najmä Crasha Bandicoota (ozaj, spomínate si ešte na Maxihru na STV1?), FIFU 2002 alebo F1 2002. Zrazu mi ani nenapadlo ochraňovať žltým tankom holubicu mieru, keď som mohol s Realom Madrid vyhrať španielsku ligu alebo s Mikom Häkkinenom bojovať proti M. Schumacherovi o titul majstra sveta Formuly 1.

    Svoj prvý počítač som dostal asi v mojich trinástich. Už som nemusel chodiť k bratrancovi, keď som si chcel zahrať dobré hry. V tom čase ma najviac uchvátila hra Sim City. Trávil som hodiny pred počítačom stavaním virtuálneho mesta. Napäto som sledoval nárast počtu obyvateľov, premýšľal som, do čoho investovať peniaze, ktorých bolo akosi vždy nedostatok a nadával som na večne nespokojných občanov môjho mesta alebo na nečakané zemetrasenia. 

    Neskôr som si veľmi obľúbil aj sériu Football Manager. V tejto hre ste v pozícii manažéra futbalového klubu, ktorý musíte riadiť. Staráte sa o financie (ktorých býva samozrejme aj tu nedostatok), nakupujete a predávate hráčov, komunikujete s nimi (inými slovami: vysvetlujete im napríklad, prečo ste znížili ich plat), odpovedáte na prvoplánové otázky novinárov, vymýšľate tú najlepšiu zostavu a taktiku a snažíte sa splniť ciele prezidenta klubu o koncosezónnom umiestnení. Ak sa vám to nepodarí, pravdepodobne dostanete padáka a môžete si hľadať nový futbalový klub, čo je podobne frustrujúce, ako keď si v spomínanom Bombermanovi zahatáte cestu bombou a vybuchnete, alebo keď vám v Sim City zemetrasenie zničí mesto. Na druhej strane, ak vyhráte ligový titul a prebojujete sa do Ligy Majstrov, kde si zarobíte 7 miliónov eur, začnete sa cítiť ako José Mourinho alebo Carlo Ancelotti (pozn.: úspešní futbaloví manažéri).

Ktorá taktika je správna? (Football Manager 2009), zdroj: videogamer.com

    Ďalšou hrou, ktorá ma chytila za srdce, bolo  GTA San Andreas. Uznávam, od zápisníkov s menami talentovaných futbalistov je to k zbraniam a rýchlym autám veľký skok, no aj počas manažérovania som mal občas chuť zastreliť rozhodcu, napríklad po odpískaní nezmyselnej penalty proti môjmu klubu. V GTA San Andreas ma fascinovala hlavne neuveriteľne široká škála herných možností. Ak vás prestalo baviť strieľať na členov nepriateľského gangu, mohli ste investovať do nehnuteľností, zahrať si biliard, lietať ukradnutým lietadlom nad mestom, či len tak šoférovať počas západu slnka po moste Golden Gate počúvajúc pieseň Snoop Dogg-a.


    V posledných rokoch hrávam počítačové hry pomenej. Občas si zahrám hru GTA V, alebo FIFU u kamaráta. Čas a energiu musím investovať skôr do hrania každodenných životných hier, ako napríklad “Nazbieraj čo najviac kreditov v škole za čo najmenej námahy”, “Zvládni sedem skúšok v januári s čo najmenšou psychickou ujmou” alebo “Stihni ranný autobus o siedmej a preži hodinové státie v dopravnej zápche”. O to je príjemnejšie nostalgicky si spomenúť na moje detstvo a na hry, pri ktorých som trávil čas.