• KEM
  • Subcribe to Our RSS Feed

pondelok 28. novembra 2011

Staré hry majú stále svoje čaro

13:25 // by Henrieta // // 1 comment


Spomínate si, ako ste ešte pred niekoľkými rokmi hrali staré hry v MS-DOS? Grafika bola veľmi jednoduchá a pípajúce zvuky k hrám sú nezabudnuteľné.


Bolo to pomerne nedávno, ale vývoj hier išiel dopredu neskutočným tempom. Grafika sa rapídne zlepšila, často je už veľmi podobná realite. Žiadna lepšia súčasná sa už nezaobíde bez desiatok mp3-ok s hudbou, ktorá je prehrávaná počas hry. Hry sa tiež často stali zložitejšími, získali nové prvky, ktoré majú hru urobiť atraktívnejšou.


Staré hry však stále majú svoje čaro. Svedčí o tom už aj množstvo odkazov ktoré na googli dostanete po zadaní hesla „staré hry“.


Už len na Slovensku je viacero stránok, ktoré tieto hry združujú a sú voľne stiahnuteľné. Samozrejme tieto hry nie sú schopné fungovať pod Windowsom. Na to je určená šikovná aplikácia DOSbox, ktorá je voľne stiahnuteľná na väčšine týchto stránok. Staré hry potom fungujú nielen pod Windows 2000 a XP, ale aj Vista a 7.


Čo je také čarovné na týchto hrách, že sú stále obľúbené? Môže ísť o nostalgiu, ktorá nám pripomína minulé roky, ale môže tiež ísť o nezaujatie novými hrami. Veď v podstate množstvo hier, ktoré sa dnes hrajú cez internet alebo mobil nie je oveľa zložitejších/iných ako tie, čo sú tu už dávno. Tak isto aj hry, ktoré sú prístupné vo Windowse sú značne jednoduché a to aj svojou grafikou a hudbou (alebo sú aj úplne bez zvuku) a napriek tomu sú stále súčasťou Windowsu a sú stále hrané.


Hra na to, aby bola dobrá nemusí byť ani zložitá, ani výrazne prepracovaná. Predstavme si teda niekoľko hier, ktoré očarili masy ľudí.


Dyna. Táto hra je dokonca veľmi podobná niektorým súčasným hrám a skrýva v sebe aj jednoduchý príbeh. Kozmonautovi unesú dievča a jeho úlohou je zachrániť ju. Hra prechádza cez 8 úrovní, pričom každá má 8 levelov. V poslednom je záverečný súboj kozmonauta so zloduchom. V každom leveli sa musí prebíjať cez steny, ktoré odpaľuje bombami. Stretáva po ceste rôzne príšery, ktoré musí zničiť a samozrejme si musí dať pozor, aby oni nezabili jeho. Po ceste zbiera rôzne vylepšenia ako napríklad možnosť položiť viac bômb naraz, väčší výbuch bomby, ktorý umožňoval ničiť viac stien naraz, možnosť prechádzať cez steny, rýchlejšiu chôdzu, či nový život. A to všetko v časovom limite. Cieľom je nájsť „domček“ - teleport a vojsť doňho, tak sa prechádza do ďalšieho levelu. Hru môžu hrať aj viacerí hráči proti sebe.


Supaplex. V tejto hre sa premeníte na oranžovú guľu, ktorá musí vyzbierať väčšinou všetky „trojkrúžky“ a dostať sa do cieľa. Po ceste sa musí vyhýbať bombám a tiež si musí dávať pozor, aby si bombu na hlavu nespustil sám. Vo vyšších leveloch sú aj „nožnice“, ktorým sa musí vyhnúť. Nožnice ho naháňajú a ak ho dostihnú, hra končí. Zabiť ich môže tak, že na ne zhodí bombu. Táto hra (alebo aspoň niektoré jej levely) je hlavne logického charakteru. Treba vymyslieť tú správnu cestu ktorou sa vybrať a v niektorých leveloch aj poukladať rôzne veci. )Treba sa však neustále hýbať, lebo keď sa dlho nehýbete začne byť unavený, zívať a nakoniec zaspí. Akýkoľvek pohyb ho však hneď zobudí.


Lemmings. Táto hra sa stala tiež veľkým hitom. Hra je logického charakteru. Do mapy začnú vpadávať „lumíci“ a vydávajú sa na svoju púť. Kam idú, tam jednoducho idú, majú teda samovražedné sklony. Úlohou hráča je priraďovať im určité schopnosti tak, aby lumíci prežili. Môžu napríklad liezť po stene, padnúť z vysokej výšky, prekopať sa zvoleným smerom, či postaviť schody, tiež môžu explodovať a vytvoriť tak cestu. Lumíci môžu zahynúť v láve, vo vode, v pasciach, môžu vypadnúť z mapy. Máp je v hre veľa a niektoré majú aj viacero vstupných a výstupných portálov.


Hry, ktoré sa prezentujú teraz, prekypujú detailnou prepracovanosťou a len málokto by sa dnes odvážil prezentovať ako novinku niečo tak jednoducho vyzerajúce ako pred dvadsiatimi rokmi. Veď už začínajúci programátor, či aj študent strednej školy, je schopný jednoduchú hru naprogramovať. Napriek tomu sú stále hrané. Myslím, že tomu vďačia hlavne svojím nápadom, hra musí byť zábavná, nejakým spôsobom hráča zaujať, a potom už samotné prepracovanie hry nemusí byť až tak dôležité.

streda 23. novembra 2011

15:08 // by Anonymný // // 1 comment



Machinarium.

Už od začiatku Machinarium vštepuje hráčovi, že nejde o žiadnu zábavnú klikačku s hľadaním hotpostov, ale o poctivú adventúru s fungujúcim inventárom a kombinovaním predmetov v ňom. S hlavným hrdinom – malým robotom – sa zoznámite na netradičnom mieste, na smetisku. To by však nebolo nič netypické, keby nebol rozobratý. Ruka tu, noha tam. A prvý problém je na svete: zostaviť robota a vrátiť sa do veže, ktorá sa týči nad robotím mestom. Ako obvykle, cesta je tŕnistá, plná prekážok a neočakávaným problémov. Hra má dobrú grafiku a výtvarnú stránku. Jej plusom je prekrásna hnudba a rozprávanie príbehu bez použitia dabingu a cut-scén. Abstraktné svety sú už po niekoľko rokov druhým domovom malého nezávislého štúdia Amanita Design zo susedných Čiech. Dvojica jednohubiek Samorost si odniesla nejednu cenu, no s Machinarium majú autori vyššie ambície. Ide o plnohodnotnú point'n'click adventúru postavenú na pravidlách starej školy. Padlo majstrom Flashu semiačko na úrodnú pôdu? Machinarium nie je Samorost, odlišná herná mechanika predurčuje najnovšie dielko Amanitaf Design presne tým, ktorí vyrastali na hrách koncom 80-tych a začiatkom 90-tych rokov alebo nevedia prijať moderné trendy. Hra sa zubami nechtami drží tradícií žánru, ktorý už dávno nepíše herné dejiny. V Machinarium sa odráža nostalgická slabosť pre obdobie, kedy boli adventúry na vrchole. Okopírovaná stavba a náplň tradičných puzzlov z mnohých velikánov pôsobí na viacerých miestach silene, ako napríklad úplne zbytočná hádanka s replikovaním sekvencie zvukov z naladeného rádia v tesnom závere. Zároveň ide o ukážku toho, ako kedysi fungovali herné princípy. Amanita Design lišiacky vyriešili komunikačný jazyk hry, čím boli ušetrené prostriedky inak vynaložené na dabing. Roboti sa dorozumievajú bľabotaním tlmočeným formou komiksových animovaných bublín. Dozviete sa, že čierny gang zničil a ukradol nástroje hudobníkov na ulici, mrzák na vozíčku sa vám posťažuje na boľavé kĺby a že by sa mu zišli pokvapkať olejom a pod. Graficky znázornené zadania sú pochopené okamžite, rovnako ako komunikácia postavy s hráčom. Krútením hlavy na znak záporu alebo mykanie pliec nahrádza otravné a miliónkrát vypočuté formulky „To nejde urobiť.“ „Nemôžem to použiť.“ Po vstupe do mesta cez padací most, hra predkladá komplikovanejšiu sadu úloh a hádaniek ako prestrojenie za policajta. Za stúpajúcou krivkou obtiažnosti možno hľadať otvorenosť lokalít a aj fakt, že hotposty vykukujú iba vo vašej bezprostrednej blízkosti. Neblikajú, neupozorňujú na seba ani sa neobjavujú popisky, ak cez ne prejdete kurzorom. Postavička nechodí k hotpostom, vy k nim musíte prísť sami. Jemne sa tým naťahuje hracia doba, pretože ste prinútení kliknúť na čokoľvek podozrivé a opakovane prechádzať lokality, či vám niečo neuniklo. Logické problémy nemusia byť od počiatku jasne definované, resp. vysvetlené a tak dostáva priestor pixelhunting a učenie sa za behu alebo skúšanie všetkého na všetko. Čo sa v hrách nevidí, je zmena výzoru hrdinu, ktorá nemá len pasívny význam. Naťahovaním jeho telíčka dosiahnete na inak nedostupné predmety, naopak jeho zmenšením sa môžete pohybovať v odpadových rúrach. Zmena jeho výšky je ďalší z netradičných spôsobov, ktorý osviežuje hru, podobne ako časté vložky klasických puzzlov. Výborne sa dopĺňajú s klasickým zbieraním, kombinovaním a používaním predmetov a ich častý výskyt mení tempo hry. Okrem v úvode spomínaného otravného zvukového puzzlu ide o výborný mix doplňovačiek, bludísk či presúvania hracích kameňov. Aby toho nebolo málo, autori zakomponovali do čistej adventúry aj odvážne automatové minihry, jedna z nich vám odomkne aj návod, ak by ste sa cítili stratení. Svet robotov je iný, aký sme doposiaľ videli. Opotrebovaný, no funkčný, chladný, no nie bez emócií. Ručná práca je ručná práca pozadia, ale aj postavy majú jasne čitateľný charakter. Do prostredí bolo napumpovaných neskutočne veľa detailov, drobných animácií a fines oživujúcich opakované prechádzanie obrazoviek ako šmýkanie sa po zábradlí alebo postupné odkrývanie miestností budovy nahľadnutím cez okienko zatvorených dverí. Výbornému výtvarnému štýlu robí garde špičkové ozvučenie a čisté sample zvukov. Machinarium je avantgarda bojujúca zbraňami starej školy.



14:29 // by Anonymný // // 1 comment



Limbo.

Limbo rozhodne nie je hrou, za akú sa vydáva. Ide síce o skákačku s početnými logickými hádankami, ale vo svojej podstate je zvrátená, morbídna a amorálna. Ako si vysvetliť manipulovanie s mŕtvolou, ktorú dotiahnete do vody a spravíte z nej mostík, aby ste preskákali na druhý breh? Limbo je teda klasická skákačka avšak čiernobiela. Vyznačuje sa skvelou spoluprácou s hráčom, fungujúcim monochromatickým vizuálom, konštantným prísunom nových hádaniek a možnosťou vypnutia násilia v hre. Monochromatický vizuál nie je zvolený naschvál, aby hra vystupovala z radu, ale odráža neistotu a abstraktný svet, kde sa pohybuje chlapec bez mena a čelí neurčitým, zdanlivo bezpečným prekážkam. Limbo v žiadnom prípade nedáva odpovede na otázku zmyslu života ani čo sa stane po smrti, ani nič nekonkretizuje. Je to púť zľava doprava bez jediného riadku dialógu, bez dramatickej hudby, pompéznej architektúry a osláv príchodiaceho hrdinu, ktorý zachránil kráľovstvo. Melancholická výprava funguje, ak sa naladíte na rovnakú vlnu. Hra potrebuje vás a vy zase potrebujete hru. Vzájomný stimul vedie k popusteniu uzdy fantázie. To, čo Limbo dokáže pomocou čiernobielej grafiky, odtieňov šedi a techník rozmazávania okrajov obrazovky a bezprostredného okolia okolo postavy, na to iné potrebujú glorifikované násilie, litre krvi a zábery z blízka na prebiehajúce zohavenie tiel. Efekt je ten istý, len cesta k nemu iná. Inakosť Limba spočíva aj v tom, že vyzerá ako rozladený obraz čínskeho tieňového divadla. Pozeráte sa na tiene, siluety a neurčité tvary, ktoré zhmotňuje bohatý a čistý zvukový prejav. Zrazu viete, že ťaháte za oceľovú reťaz, že ten šum vo vetre robí tráva, že sa nachádzate v jaskyni, a že to priesvitné je sklo. Ak by sa svet obliekol do farebného šatu a chlapec by zrazu bol blonďáčik, mal na sebe biele páskované tričko, modré džínsy, čaro minimalizmu by sa vyparilo. Netradičnosť Limba ide ešte ďalej aj v otázke stavby logických hádaniek, ktoré sa neopakujú, ale každá je iná, čo bolo zámerom autorov. Limbo sa hrá úplne intuitívne, prechádzate zľava doprava a ani si neuvedomujete, že prekonávate alebo zdolávate nejaké prekážky pri úteku pred obrovským pavúkom. Intuitívne skáčete, ťaháte debny a bežíte, pričom na logický problém narazíte na každom kroku. Pozoruhodné je, že variabilita je tak vysoká, že si odporuje so striktne limitovanou ovládacou schémou zamestnávajúc iba analog a dve tlačítka - jedno pre skok a jedno pre uchopenie. Dáni dokázali počas troj hodinovej púte ponúknuť neustále čerstvý koktejl čoraz ťažších úloh. Narazíte na presúvanie debien, manipulovanie s výťahmi, termodynamický zákon, skákanie presne na čas, vypínanie elektriny, ale aj odvážne veci ako zmenu magnetických pólov, otáčanie celej perspektívy, či hru so svetlom na schovávačku, kedy je osvetlená iba časť, kam svieti hompáľajúca sa lampa a jediný chybný krok = smrť. Veľa z prekážok prechádzate pokusom systém-omyl. Limbo nie je prechádzka ružovou záhradou, obťiažnosť je vysoká, ktorú predovšetkým ocenia pamätníci. Smrť v Limbe je tak realistická, ako vám to dovolí fantázia. Virtuálne aj v skutočnosti bolí, zvraštíte čelo, ak z vás spraví lis mastný fľak a natiahne vnútornosti pri otvorení čeľustí, pretože ste nestihli rozfázovať váš skok, poviete si „UF" a aj bez zvukových efektov viete, že malý chlapec má po páde z obrovskej výšky dolámané všetky kosti, že bublinky z úst značia smrť utopením. A keď vidíte, ako sa mu hrudník nadvihne naposledy a z dôvodu fibrilácie srdca jeho biele očká zažmurkajú, viete, že už na elektrifikovanú podlahu nebudete chcieť dopadnúť. To, čo nevidíte, si domyslíte. A to, čo vidíte, si prikreslíte. Ak list cirkuláru odfikne ručičku alebo nožičku a obrovská rýchlosť si údy nadhadzuje nad hladnými zubami podľa fyzikálnych zákonov, viete, že niekde medzi tým ostrým kovovým zvukom musel kričať chlapec v bolestivej agónii a že tie lietajúce čierne šmuhy sú kvapky krv. Neistý, neurčitý, v rukách hráča zhmotnený svet plný prekážok, také je Limbo. Čo si nemôže dovoliť vysokorozpočtový projekt, o to viac môže experimentálne pracovať s originálnym nápadom nezávislé štúdio, ktorého debut nemôžeme nedoporučiť.

sobota 19. novembra 2011

Anime ako predloha ku hre

19:06 // by Martina An. // // No comments


Anime je súhrnné označenie pre japonské animované filmy, televízne seriály, OVA a ONA. Toto umenie sa vyvinulo z komiksov manga. Anime sa vyznačuje predovšetkým spôsobom kresby, ktorý je pre väčšinu ľudí mimo Japonska pomerne zvláštny a netypický. Tento spôsob kresby je vlastne vyvinutý z mangy. Anime samotné je len sfilmovaná = animovaná verzia toho, čo bolo predtým iba mangou. Väčšina postáv v anime má veľké oči, malé ústa a vlasy úplne ľubovoľnej farby. Postavy môžu mať zvieracie znaky – kemonomimi. V anime prakticky neplatia fyzikálne zákony alebo platia len niektoré, to znamená, že postavy dokážu robiť veci, ktoré inak nie sú možné.

Pre koho je anime určené

Rovnako ako každý druh umenia, napríklad film, aj anime je určené úplne pre každého, vzhľadom na obrovské množstvo žánrov, ktorými disponuje.

Anime seriály i mangy sa stali studnicou predlôh ku hrám ... rôzne žánre, možnosti príbehu a spôsoby stvárnenia hry dokážu uspokojiť nejedného hráča.

Jedna z najznámejších hier ako i anime je pokemon:

Pokémon je termín pre hry, anime, mangu, zbieracie karty a ďalšie médiá vytvorené Satošim Tadžirim pre japonskú firmu Nintendo. Celý pôvodný názov znie Poketto Monsutá , čo sú japonsky povedané anglické slová Pocket Monsters, po slovensky Vreckové príšery. Prvé BETA verzie na Game Boy vyšli ešte v roku 1995.Oficiálne verzie vyšli v roku 1996 boli to hry Poketto Monsuta Aka(Pokémon Red) a Poketto Monsuta Midori(Pokémon Green) Všetky verzie hry Pokémon boli preložené do niekoľkých jazykov. Pokémon patrí popri hrách ako Mario, Donkey Kong, či The Legend of Zelda k jedním z najúspešnejších hier od Nintenda.

hry na Game Boy: Pokémon Red a Pokémon Green. Okamžite sa ujali a nielen deti ich milovali. Medzi dvoma verziami boli len nebadané rozdiely. Hráč hral za chlapca – trénera pokémonov. Na to, aby ich chytil používal PokéBall (jap.: Monsutá Bóru). Tiež mal svojho tvrdohlavého rivala. Bolo treba poraziť osem majstrov štadiónov (ang. Gym leaders), každého v inom meste. Potom nasledovala už len liga. Celý príbeh sa odohrával vo fiktívnom svete Kanto.

Dalším známym anime ako i hrou je ku príkladu Naruto

jedna z verzí Naruta : Naruto: Rise of a Ninja

Ďalšia v rade videoherných adaptácií populárneho japonského anime TV seriálu. Príbeh hry logicky vychádza z toho, čo ponúka seriálová predloha. Hlavným hrdinom je dvanásťročný chlapec Naruto, v ktorom sa prebudia schopnosti deväť chvostovej démonickej líšky, ktorá pred 12timi rokmi napadla dedinu Konoha.Vtedy ju ninjovia spacifikovali tým, že ju uväznili v tele čerstvo narodeného chlapca - Naruta. Vďaka sile deväť chvostovej líšky sa z neho stal hyperaktívny ašpirant na skutočného ninju, ktorého viac než škola baví páchanie celej rady výtržností. Jeho hlavným cieľom je však štatút skutočného ninju a urobí pre to všetko.

Ide o prvú videohernú adaptáciu, ktorá je inšpirovaná celým seriálom a ponúka možnosť prežiť si Narutov príbeh pekne od začiatku. To znamená, že sa v roli Naruta stretnete i s ďalšími známymi postavami, medzi ne patria Sasuke, Sakura, Kakashi a ďalší. Čo sa hrateľnosti týka, ide o kombinácii RPG, akčnej adventúry a bojovky. Čaká tak na vás vylepšovanie postavy, celá rada súbojov, ale i tradičné arkádové sekvencie. Nechýba však ani podpora multiplayeru cez Xbox Live, v ktorom si môžu zahrať dvaja hráči v online súbojoch 1vs1.

Dalšia z hier: Naruto: The Broken Bond

Popis

Naruto sa vypracoval v rešpektovaného ninju, čím si však len pohneval svojho najlepšieho priateľa a kolegu v zbrani Sasukeho. Zatiaľčo sa títo dvaja hádajú, odveký protivník dediny, zradný Oročimaru, stihne využiť situáciu a prehovorí Sasukeho, aby opustil svojich priateľov a pridal sa k jeho zlému klanu. Naruto teda tentokrát nebude bojovať len za svoju domovinu, ale tiež preto, aby Sasukeho priviedol späť na cestu dobra.

I dalsie ako :

Naruto: Ultimate Ninja Heroes

Naruto: Uzumaki Chronicles

Naruto: Uzumaki Chronicles 2

Naruto: Ultimate Ninja

Naruto: Ultimate Ninja 2

Naruto: Ultimate Ninja 3

Naruto: Clash of Ninja Revolution

Bakugan: Defenders of The Core

Bakugan: Battle Brawlers je pomerne nové a neznáme anime. Na zem Vestroia začnú padať záhadné kartičky, ktoré v sebe skrývajú príšerky schopné z loptičky sa zmeniť na bojujúce monštrá (Pokémon). Objaví ich partia detských hrdinov (jeden z nich nápadne pripomínajúci hlavnú postavu z Digimonov) a na systéme súbojov založia hru. K tomu ešte treba prirátať systém kartičiek upravujúcich vlastnosti jednotlivých Bakuganov, ktorý je podobný napríklad sérii Yu-Gi-Oh!, a zoznam inšpirácií by mohol byť už snáď kompletný. Samozrejme, sa nič z tohto hráč v samotnej hre nedozvie. Len sa tu objavia hrdinovia hráč netuší o koho vlastne vôbec ide, medzi nich si vytvorí vlastnú postavu a je v hre. Nevie, kto je kto a prečo je vôbec taký, aký je. Rovnako ani prečo ich musí postupne zachraňovať .Hneď v úvode sa aj na scéne objavujú tí zlí. Volajú sa Vexos a pomocou kryštáľov sa snažia vysať energiu z jadra tohto sveta pri nastolenej autokracii. Vrhnutí do sveta bez akýchkoľvek vedomostí. Zo začiatku hry hráč blúdi. Elementárny tutoriál mu vysvetlí základy súbojového systému a razom sa ocitá v menu spracovanom ako jeho základňa, lietadlo, ktorým sa presúva medzi jednotlivými lokalitami. Vydáva sa do prvej a prichádza na dvojitý koncept titulu, kedy sa v prvom rade jedná o dosť elementárnu behačku za krištáľmi v každom prostredí, kde ich aj musí zničiť. Chodí so svojou postavičkou po mestách, zbiera Core energy platnú ako hernú menu a rôzne iné predmety (karty na špeciálne schopnosti jednotlivých Bakuganov a rôzne bonusy), vyhýba sa Vexos jednotkám a plníjednoduché úlohy. Vyskytujú sa tu aj NPC postavy, ktoré s hráčom, prehodia asi dve vety, prípadne mu darujú kartu na amnestiu pri prichytení Vexos jednotkami, to je však všetko.

Keď sa hráč prenesie cez všetko putovanie, dopracuje sa až k samotnému súboju s jedným z nepriateľov. Tie sú zaujímavé hlavne zo strategického hľadiska, kedy rovnako ako napríklad v Dragon Ball, alebo v Pokémonoch sú dôležité vlastnosti, ich výber a použitie. Použitého Bakugana musí voliť presne proti súperovmu, kedy má najvyššiu šancu ho aj poraziť, vodný Bakugan je teda platný na ohnivého a podobne. Rovnako je dôležitý aj výber z kariet špeciálnych útokov, kedy môžu byť jazýčkom na váhach jednotlivých súbojov. No a nakoniec, časom, sa jeho možnosti rozšíria o hologramy a pasce. V súbojoch totižto ide o neustále opakujúce sa stereotypné úlohy a to: poraziť nepriateľských Bakuganov, zničiť všetky kryštáli a ochrániť svoje stanovisko. Stanovisko je možné „zamaskovať“ tým, že použijete hologram iného. Hologramy ho dokážu mierne regenerovať a obnovovať mu staminu, ktorú hráčovi uberá dashing. Ich odolnosť taktiež závisí na zvolenom type, ktorý musí, rovnako ako Bakugani, zodpovedať nepriateľom. Podobne je to aj s pascami. Princíp je približne rovnaký; vlastného Bakugana ovláda hráč spoza neho a pohybujesa po rozsiahlych arénach, často lietaním. Oproti vyššie menovaným hrám tu nastáva ten problém, že kombá spočítate na dvoch zmrzačených rukách a ich počet je značne limitovaný.

. Okrem Story režimu sa tu vyskytuje už len slabučká Battle Arena, ktorá hráčovi umožní sa postaviť proti CPU protivníkom, prípade niekomu s druhým ovládačom v niekoľkých režimoch, rýchly súboj a o niečo zábavnejší Free for All režim, hlavne, ak sa snaží sám seba prekonávať v dosiahnutom skóre.

Dragon Ball ako jedno z najznámejších anime:

Príbeh je inspirovaný starým Čínskim dielom Cesta Na Západ a sleduje život hlavného hrdinu Son Goku od detstva až do dospelosti. Vdaka svojmu uspechu bol Dragon Ball adaptovaný do troch televizných seriálov, sedemnásť filmov , tri televízných špeciálov a množstvo videohier. Dragon Ball je celosvetovo rozšíreným kultom i mnoho rokov po zakončení originálnej série a zaraduje sa medzi se medzi ikony Japonského umenia a komiksu. V roku 2009 bo la premiéra hraného filmu Dragon Ball Evolution a od dubna se vysílá nová verze Dragon Ball Z pod názvem Dragon Ball Kai.

Dragon Ball: Raging Blast

Popis :
Vstúpte do arény plnej súbojov s vašimi známymi postavami z anime seriálu Dragon Ball a stretnite sa s nespočetným množstvom protivníkov, pri ktorých si nielen pripomeniete niektoré momenty z kreslenej predlohy, ale zažijete tiež úplne nové. Ničte svojich nepriateľov o drvivé kamene a skaly alebo ich vyzdvihnite do výšin a bojujte s nimi v povetrí. K dispozícii je celkovo 70 hrateľných postáv vrátane ich transformácií, unikátny systém super útokov a možnosť online súbojov.

Hlavné rysy :

-

Založené na klasickej sérii Dragon Ball. Bojujte vo viac ako 100 bitkách a zažite scény doposiaľ nevidené ani v anime seriáli Dragon Ball

-

Hrajte za svoj obľúbený charakter vrátane Goku, Gohana, Piccola, Krillina, Vegeta, Frieza, Androida 16, Cell a Broly

-

Obrovské svety so zničiteľným prostredím

-

Bojujte so svojimi priateľmi ako v móde online, tak offline

-

Vynikajúca HD grafika v anime štýle Dragon Ball

Dragon Ball: Raging Blast X360

Hra zo sveta animovaného seriálu Dragon Ball Opäť vrhne hráča do víru akcie! V dvojke oproti prvému dielu nájde celých 90 postáv stvárnených podľa presných predlôh seriálu. Bude bojovať, či už v singleplayeri, alebo v hre pre viac hráčov, na rozľahlých planinách, kde bude i lietať do veľkých výšok a bojovať na obrovskom priestranstve v rýchlych a akčných súbojoch.

Každá z postáv ukrýva v rukáve nové špeciálne pohyby a vlastné triky a premeny. Nový herný mód Galaxy umožňuje zúčastniť sa celej rady doposiaľ nevidených bitiek. Zlepšilo sa tiež grafické spracovanie hry.

dalsie verzie ako :

Xbox 360 - Dragon Ball: Raging Blast 3 –hra pre konzolu

Dragon Ball: Raging Blast 2

PS3 - Dragon Ball: Raging Blast 3

...

A veľa veľa dalších.

nedeľa 13. novembra 2011

Sú hry formou umenia?

16:47 // by Peter Bača // // No comments


Táto otázka sa v herných kruhoch objavuje veľmi často. Existuje veľké množstvo názorov k danej problematike, na jednej strane je komunita ľudí, ktorá tvrdí, že hry by mali byť uznané ako umelecká forma a na strane druhej je komunita vyvracajúca ich tvrdenia. Ja osobne by som sa priklonil k strane, ktorá tvrdí, že videohry sú umenie a svoj názor sa pokúsim podporiť a pridať k tomu aj zopár príkladov.

utorok 8. novembra 2011

Využitie motivácie počítačových hier v reálnom živote

19:15 // by Maťo Tichý // // No comments

Dobre spracované videohry sa viac ako čokoľvek iné vedia doslova nabúrať do motivačných podštruktúr našej psychiky. Vedia, ako nás nútiť chcieť dosiahnuť určitý status, zbierať veci, dokončovať úlohy, nútia nás objavovať nepoznané, riešiť hádanky, byť silnými, skrátka nás nútia dosiahnuť určitý pokrok.

nedeľa 6. novembra 2011

Žánre počítačových hier

18:36 // by Maťo Tichý // // 4 comments

Rozdelenie počítačových hier na jednotlivé žánre je výsledkom delenia všetkých hier do jednotlivých skupín na základe spôsobov hrania a spôsobov interakcií s hrou. Toto delenie nemá žiadne pevné zadelené normy a hovorí výlučne len o spôsobe ovládania a hrania. Akčné hry môžu byť situované napríklad do ríše stredovekých mágov rovnako ako do futuristického mesta so vznášajúcimi sa autami.

štvrtok 3. novembra 2011

Project Natal - budúcnosť videohier alebo virtuálna realita?

14:43 // by kláda // // No comments

Keď prišlo Nintendo s bezdrôtovými ovládačmi pre Nintendo Wii, pomocou ktorých ste videohry ovládali pohybom, boli všetci prekvapení a nadšení zároveň. Mnoho videohier pre Nintendo Wii sa následne pretavilo do súboru rôznych minihier, ktoré v konečnom dôsledku spadajú pod rodinnú zábavu a skutočných hráčov až tak nepriťahujú. Ide však nielen o masovo rozšírenú zábavu, ale i nový spôsob ovládania, pomocou ktorého sa Nintendu podarilo „ovládnuť herný svet“. Aspoň čiastočne sa pokúšalo japonskému gigantovi konkurovať Sony, avšak tento bratovražedný boj skončil ešte pred samotnou bitkou. Sixaxis, ovládač k Playstation 3, síce rozoznával pohyb vo všetkých osiach, no v hrách sa ho rozumne využiť nepodarilo (viď. napríklad dlhoočakávané Lair, ktoré skončilo veľkým fiaskom).

utorok 1. novembra 2011

Príklady Japonských hier s kratkou životnosťou či neprimeraným obsahom

19:24 // by Martina An. // // No comments


Ak sa povie japonská hra, všetci už ako tak tušíme, o čo približne pôjde a extravagantná herná náplň nemusí až tak šokovať.

Japonské videohry sú často originálne no i kontroverzné zopar príkladov nižšie uvedené sú toho dôkazom či už ide o vtipné hry ako Toylet či svojim spôsobom brutalne až znechucujúce ako Rapelay. Svoje mínus našlo veľa krajín i proti Pokémonom.