• KEM
  • Subcribe to Our RSS Feed

pondelok 31. októbra 2011

Hry na sociálnych sieťach, naozaj sú také neškodné?

20:02 // by Veronika // // No comments


Súčasná moderná doba ponúka vďaka stále dostupnejšiemu prístupu na internet, prakticky kdekoľvek a kedykoľvek, nielen možnosť jednoduchého prístupu k informáciám, ale umožňuje nám „usporiadať“ si svojich priateľov do „škatuliek“ a potom s nimi zdieľať svoje myšlienky, zážitky, trápenia, radosti... doslova celý život. Veď heslom dneška je: „kto nie je na Facebooku, ten ani nežije“. Táto najsilnejšia sociálna sieť nechala ďaleko za sebou všetkých svojich konkurentov ako My Space, Twitter, LinkedIn a podobne, práve preto, že veľmi premyslene a najmä ako prvá dokázala využiť to, že sa ľudia stretávajú často a na tom istom mieste. Začala im ponúkať to, čo inde nenájdu. Človek je od prírody hravý tvor. Aj preto sa kreatívci držali starého a overeného antického hesla: dajte ľuďom chlieb a hry a budú spokojní. Im však spokojnosť nestačila, chceli, aby sa ľudia zasa vrátili. Preto využili ďalšie typické ľudské túžby – nebyť sám a byť najlepší. Výsledkom sú počítačové hry, ktoré pracujú s databázou priateľov.

Prostredníctvom hier na sociálnych sieťach užívatelia udržiavajú veľmi zvláštny a špecifický druh sociálnych vzťahov a komunikácie. Veľa ľudí svoj voľný čas trávi na sociálnej sieti, kde nájde odreagovanie sa od stresu, zábavu, interakciu s inými, trénovanie svojich mentálnych schopností, odbúrava agresivitu, poskytuje relaxáciu, možnosť predviesť sa a súťažiť. Hry sú vynikajúcim prostriedkom ako nechať myseľ oddýchnuť od každodenného stereotypu. Nie vždy prinášajú len pozitívne účinky. Hra nás môže nejakým spôsobom meniť a môže mať dopad na vývoj osobnosti, ale taktiež môže spôsobiť závislosti, alebo môže byť i zdrojom alebo motiváciou k násiliu. Veľmi často však môže dochádzať práve k závislosti od hier.
Cieľom hier na Facebooku zvyčajne býva vybudovať a zlepšovať určitý priestor ako mesto, farmu, kaviareň. Po vybudovaní nastáva ďalšia fáza dobudovávania a následnej starostlivosti o jeho fungovanie. Hráčov počas hry sprevádzajú nami vytvorené postavičky, ktoré pomáhajú stavať, pestovať, modernizovať a pod. Tieto hry sa vyznačujú jednoduchými činnosťami, podobnými tým z reálneho sveta. Hráč tu môže robiť čokoľvek, pestovať, chovať, distribuovať výrobky, mať vlastnú dopravu, domy pre svoje postavičky a i. Prostredníctvom týchto nástrojov má hráč možnosť vybudovať si vlastné „impérium“. Hráči sú však často krát závislí od svojich priateľov, resp. susedov, ktorí im posielajú darčeky, majú možnosť odblokovať úroveň, budovy, splniť úlohy a pod. Návštevy susedov prinášajú bonusy. Každodenné zapnutie si hry prinesie ďalšie bonusy. Tieto zvýhodnenia sú dobrým motivačným prvkom. Ich úlohou je opätovné vrátenie sa k hre.
Čo to však môže priniesť pravidelné hranie hier okrem dobre fungujúcej farmy či mesta? U niektorých ľudí sa však môže vytvoriť potreba neustále sa starať o svoje fiktívne územie, aby čo najlepšie fungovalo a prosperovalo. To samozrejme vyžaduje veľa času, pretože hry sú plné úloh, aby hráča zaujali. Človek, teda hráč sa sociálne izoluje a trávi celé hodiny na internete vo fiktívnom svete hry. Komunikáciu s reálnymi priateľmi obmedzí iba na posielanie správ typu: prosím pošli mi tehlu alebo polej mi zeleninu. Samozrejme za účelom splnenia konkrétnej úlohy alebo s vidinou získania ďalšieho bonusu. Hráč sa tak veľmi sústreďuje na hru, ktorá ho zamestnáva natoľko, že prestáva vnímať okolitý svet a uzatvára sa do toho vlastného.
Takto nenápadne, ale pomerne rýchlo sa môže stať, že hráč obmedzí sociálnu interakciu s reálnym svetom na minimum. Nepotrebuje nikoho a nič, vykonáva primárne potreby, zúčastňuje sa na spoločenskom živote – chodí do školy alebo do práce, pretože musí – je tak naprogramovaný. Po príchode domov však zapne počítač a opäť sa ponorí do svojho sveta, kde je pánom len on. V tých vzácnych chvíľach, keď hra neponúka ďalšiu úlohu a teda len čaká, sa pustí skúmať „nástenky“ priateľov a zdieľa s nimi pár myšlienok alebo článkov, ktoré „našiel na webe“, aby ukázal, že je „online“ a teda živý, lebo „JE“ na Facebooku. Ale je to naozaj tak? Naozaj „byť na Facebooku“ stačí? Dokedy?

0 komentárov:

Zverejnenie komentára