Priznávam, nesedím za notebookom celé
hodiny, netrávim svoj voľný čas hraním hier, nezlostím sa na svet keď vypadne
prúd, nesťahujem nové hry do mobilu a
nebežím do nákupného centra pre najnovšiu Fifu. Radšej svoj voľný čas strávim v divadle
pri dobrej inscenácii, v kine, s priateľmi na káve, alebo pri dobrom
seriály, ktorý mi pomôže nemyslieť na školské alebo pracovné povinnosti. Každý
sme však iný. Neodsudzujem nikoho, kto si ako formu oddychu a relaxu zvolí
hry. Aj ja sama som pred niekoľkými rokmi svoj čas trávila hraním sa, no nikdy
(a našťastie) som počítačovej hre nevenovala viac ako pár minút denne. Veď
načo. Je síce pravda, že na pár dní ma pripútala
o stoličku od počítača hra Sims, čo však ospravedlňujem argumentom, že som sa
naučila základné spôsoby chodu a fungovania domácnosti.
Môj súčasný názor na počítačové hry
bol ovplyvnený množstvom skutočností viditeľných v mojom okolí. Prvý
impulz k zamysleniu sa nad touto problematikou prišiel asi keď som mala
trinásť alebo štrnásť rokov. V tom čase sme spolu s mojimi kamarátmi
po škole hodili tašky do najbližšieho kúta a vybehli na sídlisko, kde sme
si čas krátili hrami, ktoré však na rozdiel od tých počítačových, boli založené
na osobnom stretávaní, kontaktoch a rozvíjaní telesného aparátu. Ako som
však pomaly vyrastala, začala som si všímať, že na sídlisku nás bolo čoraz
menej a menej. A čo bolo príčinou? Z môjho pohľadu a osobnej
skúsenosti si dovolím tvrdiť, že o zredukovanie počtu sídliskových detí sa
výraznou mierou zaslúžil príchod rôznych počítačových hier, ktoré boli pre deti
a mládež zrazu väčšou zábavou ako
na príklad sídliskový turnaj vo futbale. Zrazu sa deti nedohadovali na
tom, kedy sa stretnú na ihrisku, aby si zahrali vybíjanú alebo futbal,
v ich rozhovoroch prevládali slová ako skóre, level, a podobne.
A myslím si, že v tej dobe sa aj našej očnej lekárke výrazne zvýšila
klientela :-).
Našťastie to však nechytilo každého, a našiel sa aj niekto, kto si
s osobou, ktorá počítačovým hrám nepodľahla, ten futbal zahral.
Čas plynul ďalej a ja ako už dospelá
žena som od sídliskových hier upustila (veď to už bolo trápne :-) ),
no ihrisko pre deti som neprestala sledovať, nakoľko ma zaujímalo ako sa tento
stav bude vyvíjať. Ako som predpokladala, hrajúcich detí tam bolo minimum, teda
až na tie, ktoré ešte nevedeli čítať ani písať a nevedeli ako taký počítač
vôbec vyzerá. Ale, aby som prešla k druhému impulzu, ktorý ma len utvrdil
v tom, že časté hranie počítačových hier nie je prospešné. Jedného dňa mi
zazvonil telefón a v SMS-ke som sa dočítala, že mojej dobrej
kamarátke sa narodil dcéra. Skvelá správa! Ako však vyrastala, všimla som si, že
namiesto čítania detských knižiek jej maminka púšťala videá a hry na
počítači, ktoré malá Erika zbožňovala. Už ako trojročné dievčatko suverénne klikala
na rôzne detské pc hry, ktoré mali rozvíjať jej znalosti o zvieratkách,
farbách a podobne. Problémom však bolo, že tento spôsob výuky nezabral
a malá Erika nevedela vo svojich troch rokoch povedať ani slovko „mama“.
Moja generácia bola ešte odchovaná na rozprávkových knižkách, počítačové hry
ani videá sme nepoznali a viem, že sme s rečou nemali žiaden problém.
Áno, je nespochybniteľné, že každý človek sa vyvíja ináč, jeden začína hovoriť
skôr, iný neskôr, no dovolím si ako laik tvrdiť, že postup tejto maminky mal na
jej dcéru neblahý vplyv.
Impulz číslo tri prišiel pred nejakým
časom. V mojom okolí sa pohyboval na prvý pohľad krásny a spokojný párik
zaľúbencov, ktorý sa v najbližšej dobe chystal spečatiť svoj vzťah
sobášom. Krátko pred svadbou sa budúci ženích s nevestou nasťahovali do
svojho nového bytu. A práve vtedy tento (na pohľad) idylický vzťah začal
získavať štrbiny. Dôvod bol tak prostý – záľuba v hraní počítačových hier
zo strany budúceho mladomanžela. Musím podotknúť, že to nebola žiadna chorobná
závislosť, ktorá by prekračovala medze, mladý pán chodil pekne do práce,
dokonca aj navaril, no negatívom jeho veľkej záľuby bolo to, že jeho drahá
snúbenica musela tráviť dlhé zimné večeri sama pri pozeraní seriálov
a spoločnosť jej robil akurát tak ten televízor...
Takto by som mohla pokračovať ďalej.
Cieľom môjho príspevku však nie je vymenuvávať všetkých, ktorým hranie
počítačových hier spôsobilo v živote, alebo v inej jeho oblasti,
problémy. To nie. Chcela som týmto vysloviť svoj subjektívny názor, že hry nás
často „nútia“ vysedávať za počítačom dlhé hodiny na úkor osobných stretnutí,
venovania sa rodine a priateľom, rozvíjania svojich talentov, nadobúdania
nových vedomostí a podobne. Z tohto hľadiska sú preto mne osobne
neznáme názvy a obsahy hier ako Warcraft, Diablo, GTA a podobne (tie som
si „vygooglila“ špeciálne pre túto príležitosť :-) ). V dnešnej
dobe však má každý právo zvoliť si formu oddychu akú len chce. Ja som si na
základe skúseností z môjho okolia vytvorila na hry skôr negatívny názor.
Snažím sa (a dosť úspešne) vyhýbať sa počítačovým hrám, ktoré mi
z môjho pohľadu nemajú čo dať, no rada sa priučím histórii vývoju hier,
a možno sa môj pohľad na vec pozmení. No dá sa o tom určite
polemizovať a nájde sa niekto, kto môj názor vyvráti. Tak sa poďme
stretnúť a porozprávať sa o tom! :-)
0 komentárov:
Zverejnenie komentára