A ja musím zajtra hrať Diablo!

„Ale ja už musím ísť, zajtra idem do roboty...“

„No a čo? A ja musím zajtra hrať Diablo!“

Rozhodla som sa, že tento príspevok začnem úryvkom z krčmového rozhovoru mojich dvoch kamarátov, ktorý nás v danom momente celkom pobavil. Keď sa nad tým spätne zamyslím, na prvý pohľad smiešna veta, hlavne teda použitie slov „musím hrať Diablo“, načrtne jednu otázku: Čo môžu znamenať hry ako také v živote jednotlivca?

Na túto otázku sa v hlave môže zrodiť široký diapazón možných odpovedí. Môžeme to odbiť odpoveďou, či vysvetlením, že hra je len kratochvíľa a nemá pre osobu nejaký hlbší význam (treba povedať, že pre niekoho to tak aj môže byť, resp. môže sa to tak javiť), alebo sa odvážime nahliadnuť hlbšie a prísť na omnoho zložitejšiu podstatu toho, prečo ľudia hrajú hry a čo pre nich znamenajú.

Keďže som sa touto témou nikdy nezaoberala a ani som neuskutočnila na danú tému žiadny rozhovor, budem sa pohybovať v rovine akéhosi brainstormu a predpokladov.

Čo sa týka predpokladu, že hry ako také sú len zábavka, nič extra dôležité, musím povedať, že možno by som pred pár rokmi ešte s tým súhlasila. Teraz už ale nemôžem súhlasiť a to nie z toho dôvodu, že by som začala aktívne hrávať, no preto, že som sa začala na vec pozerať z inej perspektívy (nie z tej ako predtým: nezaujíma ma to a preto to je hlúposť) a tak som dospela k záveru, že nakoľko každého z nás bavia a zaujímajú iné veci, tak pochopiteľne aj relaxovať budeme odlišne- niektorí napríklad aj hraním hier. Preto majú podľa môjho názoru hry a teda ich hranie psychohygienickú funkciu a teda sú pre niektorých ľudí nesmierne dôležité. Taktiež si ale myslím, že každý z nás občas pekne zrelaxuje pri hraní nejakej hry. Tiež som si pred nedávnom nainštalovala jednu PC hru, ktorú som v minulosti občas hrávala a musím potvrdiť, že sa pri tom dá parádne odreagovať. Takže niekto po náročnom dni ide na prechádzku do prírody, niekto ide na koncert a niekto „prepne“ do iného sveta - sveta hry.

Ale čo ak hry zohrávajú v živote niektorých osôb aj omnoho dôležitejšiu úlohu ako tú psychohygienickú? Čo ak sa im herný (prípadne virtuálny) svet pozdáva viac ako ten reálny a čo ak sociálne interakcie nadviazané v rámci herného sveta zafungujú lepšie? Niet sa čomu čudovať, v takomto prípade človek pociťuje väčšiu voľnosť a ak sa jedná o multiplayer hru s inými hráčmi, ktorých človek osobne nepozná poskytuje mu aj anonymitu, ktorá zabezpečuje väčšiu bezprostrednosť a tak človek nepociťuje taký tlak. Anonymita je jednoducho bezpečnou zónou, z ktorej sa dá v prípade potreby vycúvať a potom opätovne začať odznova. Dá sa teda povedať, že je to v súčasnosti jeden zo spôsobov socializácie a teda aj nadväzovania rôznych sociálnych kontaktov. Presvedčila som sa o tom, keď som pred niekoľkými rokmi dostala lístky na Comics Salón a rozhodla som sa tam ísť aspoň pozrieť. Spomínam si, že okrem iného tam ľudia mali možnosť hrať rôzne hry, vrátane počítačových a taktiež si spomínam na súťaž o najlepší cosplay. Tu som si asi prvýkrát uvedomila, že existuje niečo ako subkultúra hráčov...a to vôbec nie malá. Veľké množstvo návštevníkov prejavovalo príslušnosť ku skupine hneď na prvý pohľad - teda výzorom a tematickým oblečením a doplnkami. Ak sa človek započúval do rozhovorov, mohol začuť niektoré výrazy, ktoré mu ako „noobovi“ nič nehovorili. S týmto sa spája aj problematika identity, keďže si človek príslušnosťou k určitej subkultúre buduje aj vlastnú, osobnú identitu a teda berie hranie hier a aktivít s tým spojených ako súčasť svojho JA. Pre týchto jednotlivcov nie sú hry iba odreagovaním, ale sú ich kultúrou a časťou ich identít a práve preto sa tejto problematike oplatí venovať dávku pozornosti.  

Keď sa zamyslím nad rodovým rozložením subkultúry hráčov, asi by som vyslovila predpoklad, že sú muži v značnej prevahe. Tento predpoklad som ale vyslovila aj keď som robila malý prieskum rodového rozloženia v heavy metalovej subkultúre a niekoľko respondentov tento predpoklad vyvrátilo. Môžeme sa teda len domnievať, že v subkultúrach, či určitých záujmových skupinách, kde v minulosti figurovali muži sa začínajú čoraz viac objavovať aj ženy. To znamená, že označiť hranie hier ako čisto mužskú záležitosť nemožno- teda aspoň nie v absolútnej rovine.

Záverom snáď len toľko, že pohľadov na vec môže byť pochopiteľne nespočetne veľa, ale nikto by asi nemohol tvrdiť, že nikdy nepocítil radosť z hry. To, že niekto si tento pocit zamiloval natoľko, že bez neho nemôže žiť je už vecou individuálnou.