Keby som povedala, že som ako dieťa trávila voľný čas hraním
sa vonku a behaním niekde, nebola by to tak celkom pravda. Aj keď som síce
vonku trávila viac času, obľubovala som aj rôzne technické vymoženosti, ktoré
boli v mojom detstve aktuálne. Rada na to spomínam, preto aj v tomto príspevku
priblížim niektoré hry, ktoré sú pre mňa doteraz srdcovou záležitosťou.
V prvom rade chcem spomenúť tamagoči. To bol
pravdepodobne môj prvý kontakt s istou podobou hry. Kŕmiť zvieratko, hrať
sa s ním a starať sa o neho. Som si viac než istá, že väčšina z vás
prešla touto etapou života, keď v noci pípala táto malá japonská hračka. A ten
smútok keď toto virtuálne vajíčko umrelo, pretože som bola v škole a nemohla
som mu zvýšiť šťastie, nakŕmiť ho alebo poupratovať po ňom. Aaach...
Nedávno som si stiahla do mobilu aplikáciu, ktorá má podobu klasickej starej
elektronickej hry. Sú tam dokonca aj tie klasické hry ako Tetris a hadík. To
mi pripomenulo, že pri tejto hre sme s bratom dokázali stráviť tak veľa času, až kým sa nám nepodarilo vyšťaviť baterky. V telefóne to už však nebolo
ono, nemalo to takú tú správnu šťavu ako niekedy. Často prebiehali spory a bitky,
kto sa bude skôr hrať, ale podeliť sme sa vedeli vždy. Hlavne nás tešilo ak sa
niektorému podarilo spraviť výnimočný rekord. Bolo to ako prekonať
neprekonateľné. A ešte k tomu, akí sme boli machri, keď sme to
vytiahli pred spolužiakmi v autobuse cestou na školský výlet.
Rada spomínam aj na to, ako sme pod stromček dostali náš prvý počítač. Bola to síce radosť, ale pravdupovediac netušili sme veľmi, čo s ním. Pamätám si, aký bol veľký a zaberal takmer celú plochu stola. Kým sme nemali počítač doma, chodili sme v škole na počítače hrať sa hry. Kto mal dobré známky, mal privilégium zahrať sa hry ako Super Mario a Prehistorik. Doma mi celkom vystačilo hrať karty, poprípade sme obľubovali prekonávať svoje rekordy v Pinball-e. Musím sa priznať, že aj nedávno ma chytila nostalgia a musela som si zahrať Super Maria. Stále som si to pamätala z detstva, každý jeden level, kam mám vojsť, kde je aká nástraha, rieka a kde sa ukrývajú peniažteky. Doteraz sú to moje obľúbené hry. V podstate sú to hry úplne jednoduché, najťažšie na nich bolo naučiť sa to ovládať, potom to už išlo ľahko.
Nedá mi nespomenúť moju úplne najobľúbenejšiu hru - Kapitán
Claw. Hlavnou postavou v tejto hre je kocúr, Kapitán Claw alebo Pazúrik,
ktorého loď prepadol La Rauxe, dôstojník pes, ktorý Clawa zavrie do
väzenia. Tam Claw objaví list napísaný bývalým väzňom. V liste sa dozvie o zázračnom
amulete deviatich bytostí, ktorý prináša majiteľovi večný život. Preto začne
Claw po amulete pátrať. Úlohou hráča je postupne odkrývať mapu, zbierať zlaté
mince, drahokamy a iné zlato. Kapitán Claw získava rôzne magické
schopnosti, bojuje s nepriateľmi.
Táto hra je mojou najväčšou srdcovou záležitosťou, doteraz ju musím mať
nainštalovanú v mojom počítači. Keď si ju raz zapnem nemôžem prestať. Už
len ten dej príbehu je napínavý. Hra si priam vyžaduje šikovnosť a pozornosť.
Na Kapitána Clawa si nedám dopustiť. J
Prednedávnom som navštívila moje dve sesternice. Jedna z nich má 13 rokov a druhá 6. Sú odo mňa v podstate o generáciu mladšie a spomenuté hry im už vôbec nič nehovoria. Trávim s nimi dosť času a stále ma dokáže prekvapiť ich šikovnosť a zručnosť v používaní počítačov, tabletov, mobilov a všetkých súčasných technológií. Aj sesternice sa hrávajú na tablete hru Pou, teda obdobu nášho tamagoči. Rozdiel však vidím v tom, že majú na výber z toľkého kvanta hier, že samé nevedia, čo skôr. Nemajú práve tú trpezlivosť, ktorou sme prekvitali pri hrách my. Nestíhala som sa čudovať, keď malé 6 ročné dievčatko švihalo prstíčkami po obrazovke tabletu, púšťala si film, pretáčala ho a zrazu hop sem hra a tu fotka.
Veľakrát som sa stretla s názorom, že dnešné deti presedia celý svoj voľný čas pred počítačom či s mobilom v ruke. V podstate sa zmenilo len to, že dnešná doba poskytuje stále nové možnosti. Veď už ani my si nevieme predstaviť dni napríklad bez telefónu. To, že sa deti len hrajú, je skôr vplyvom uponáhľanej doby a toho, že sami rodičia nemajú čas. Na svojich sesterniciach vidím, že síce hrajú počítačové hry a pozerajú televíziu, radi sa chodia zahrať aj na ihrisko, rozložiť si človeče alebo Scrable a Monopoly, rozdať si karty a vysedieť pri tom hodinu či dve. Ako som spomenula na začiatku, sama na sebe vidím, že aj ja som ako dieťa podľahla čaru počítačových hier a vždy som popritom stíhala robiť aj iné aktivity. Preto si myslím, že v tejto dobe sa to dá zvládnuť presne tak isto, ako sme to vedeli zvládnuť my.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára