Hry môjho detstva

    Tento príspevok by mohol byť aj o stavebnici LEGO, futbalovej lopte či o modeloch áut, no nebude tomu tak. Písať budem o videohrách, ktorým som venoval stovky hodín času z môjho detstva.

   Môj prvý kontakt s videohrami prišiel vďaka konzole Super Nintendo, približne v roku 1999. Táto konzola vyšla v Európe oficiálne v júni 1992 a toto sedemročné oneskorenie výstižne vystihuje celé moje “videoherné” detstvo: vždy som bol o pár rokov pozadu. Kým moji spolužiaci už na prvom stupni základnej školy pretekali v Need For Speed, strieľali v Doom, alebo dávali góly vo Fife, ja som strieľal pištoľou pripojenej k Nintendu na lietajúce kačky. Za to som pretekal na sídlisku na BMX-ke, strieľal som z dedovej vzduchovky na terč a dával som góly na školskom futbalovom ihrisku. Takže som nakoniec rád za toto oneskorenie.

   Na spomínanom Nintendu som hral najradšej Super Maria, Super Tank a Bombermana. V Super Tank ste museli svojim žltým tankom ochrániť čudného zamurovaného sivého vtáka. Dodnes nechápem, čo mal ten vták symbolizovať. Možno to bola holubica mieru,  no ochraňovať holubicu mieru tankom je dosť paradoxné. A kto nehral Bombermana, nemôže poznať ten frustrujúci pocit, kedy ste si bombou omylom zahatali cestu, nemohli ste ujsť a tak ste len bezmocne čakali kedy vybuchnete.

Super Tank a "holubica mieru", zdroj: gamegas.com

   Okolo roku 2003 dostal môj bratranec na Vianoce konzolu Playstation 1, takže sa výrazne zvýšila moja frekvencia návštiev ich domu. Hrávali sme najmä Crasha Bandicoota (ozaj, spomínate si ešte na Maxihru na STV1?), FIFU 2002 alebo F1 2002. Zrazu mi ani nenapadlo ochraňovať žltým tankom holubicu mieru, keď som mohol s Realom Madrid vyhrať španielsku ligu alebo s Mikom Häkkinenom bojovať proti M. Schumacherovi o titul majstra sveta Formuly 1.

    Svoj prvý počítač som dostal asi v mojich trinástich. Už som nemusel chodiť k bratrancovi, keď som si chcel zahrať dobré hry. V tom čase ma najviac uchvátila hra Sim City. Trávil som hodiny pred počítačom stavaním virtuálneho mesta. Napäto som sledoval nárast počtu obyvateľov, premýšľal som, do čoho investovať peniaze, ktorých bolo akosi vždy nedostatok a nadával som na večne nespokojných občanov môjho mesta alebo na nečakané zemetrasenia. 

    Neskôr som si veľmi obľúbil aj sériu Football Manager. V tejto hre ste v pozícii manažéra futbalového klubu, ktorý musíte riadiť. Staráte sa o financie (ktorých býva samozrejme aj tu nedostatok), nakupujete a predávate hráčov, komunikujete s nimi (inými slovami: vysvetlujete im napríklad, prečo ste znížili ich plat), odpovedáte na prvoplánové otázky novinárov, vymýšľate tú najlepšiu zostavu a taktiku a snažíte sa splniť ciele prezidenta klubu o koncosezónnom umiestnení. Ak sa vám to nepodarí, pravdepodobne dostanete padáka a môžete si hľadať nový futbalový klub, čo je podobne frustrujúce, ako keď si v spomínanom Bombermanovi zahatáte cestu bombou a vybuchnete, alebo keď vám v Sim City zemetrasenie zničí mesto. Na druhej strane, ak vyhráte ligový titul a prebojujete sa do Ligy Majstrov, kde si zarobíte 7 miliónov eur, začnete sa cítiť ako José Mourinho alebo Carlo Ancelotti (pozn.: úspešní futbaloví manažéri).

Ktorá taktika je správna? (Football Manager 2009), zdroj: videogamer.com

    Ďalšou hrou, ktorá ma chytila za srdce, bolo  GTA San Andreas. Uznávam, od zápisníkov s menami talentovaných futbalistov je to k zbraniam a rýchlym autám veľký skok, no aj počas manažérovania som mal občas chuť zastreliť rozhodcu, napríklad po odpískaní nezmyselnej penalty proti môjmu klubu. V GTA San Andreas ma fascinovala hlavne neuveriteľne široká škála herných možností. Ak vás prestalo baviť strieľať na členov nepriateľského gangu, mohli ste investovať do nehnuteľností, zahrať si biliard, lietať ukradnutým lietadlom nad mestom, či len tak šoférovať počas západu slnka po moste Golden Gate počúvajúc pieseň Snoop Dogg-a.

    V posledných rokoch hrávam počítačové hry pomenej. Občas si zahrám hru GTA V, alebo FIFU u kamaráta. Čas a energiu musím investovať skôr do hrania každodenných životných hier, ako napríklad “Nazbieraj čo najviac kreditov v škole za čo najmenej námahy”, “Zvládni sedem skúšok v januári s čo najmenšou psychickou ujmou” alebo “Stihni ranný autobus o siedmej a preži hodinové státie v dopravnej zápche”. O to je príjemnejšie nostalgicky si spomenúť na moje detstvo a na hry, pri ktorých som trávil čas.