Prečo ženy nehrajú počítačové hry

Prečo ženy nehrajú počítačové hry

Na úvod...

Tento blog je reakciou na článok Veroniky „Elfky“ Senkovej s názvom O ženách (ne)hráčkach uverejnenom dňa 19.11.2011 na stránke www.gamesite.sk.

Autorka sa v ňom venuje rodovému hľadisku hrania počítačových hier. Na základe subjektívnych pocitov a zážitkov blízkeho okruhu priateliek vysvetľuje, prečo hrávajú ženy iné, prípadne žiadne počítačové hry (na rozdiel od chlapcov, ktorí sa v týchto hrách pravdepodobne našli všetci). Prichádza k záveru, že počítačové hry môžu osloviť aj širší okruh žien, musia však dovoliť využiť aplikovať typicky ženské zbrane ako všeobjímajúcu lásku, porozumenie a uzmierovanie ( na rozdiel od „hračiek“ mužských – zbrane, naháňačky a veľa násilia) .

Musím sa priznať, článok ma úprimne zaujal – sama totiž počítačové hry nehrávam často. Nad dôvodmi môjho „vlažného“ prístupu k nim som sa viackrát zamýšľala a bolo mi blízke, že som evidentne nebola sama. Argumenty, ktoré autorka ponúka, ma však postupne utvrdzovali v tom, že aj keď naša „východisková situácia“ spočiatku vyzerala podobne, dochádzame každá k iným záverom. Ak autorka tvrdí, že vzniknutý článok jednoducho „nevedela nenapísať“, vysvetľuje tým zároveň aj môj dôvod k odpovedi, ktorý je jasný - „nemohla som nereagovať“.

„Žena nie je bojovník“

Tu sa hneď dostávame sa k prvému, zato však pravdepodobne najzávažnejšiemu bodu, ktorý je, obávam sa, kameňom úrazu celého článku – zovšeobecňovanie. Viem, nie je to jednoduché, pokúsiť sa na tak malom priestore zhrnúť niečo, nad čím rozmýšľate a čím sa zaoberáte už dlhšie. Nad výstižne zhrňujúcou charakteristikou súčasnej spoločnosti by sa zapotil nejeden kultúrny antropológ, chce to odvahu, veľký rozhľad a aj tak pravdepodobne prídete k záveru, že vaša definícia nemôže byť univerzálnou pravdou. Charakterizovať však dnešnú spoločnosť vetami typu Svet sily a moci, v ktorom ten, kto dokáže poraziť a dominovať, víťazí a vládne je veľmi lacným zjednodušovaním a zovšeobecňovaním, ktorý vidí svet čiernobielo. Zoberme si len napríklad prípady práv telesne a mentálne postihnutých občanov, zdravotnú starostlivosť o nich a aplikujme ich napríklad na súčasné pomery strednej Európy. Z tohto hľadiska pokojne môžeme povedať, že až v dnešnom svete slabý a chorý jedinec nestráca automaticky aj svoje práva. Zovšeobecňované uvažovanie tohto druhu vedie len k zavádzajúcim mýtom typu Staré dobré časy, pri ktorých neraz dochádza k mylným záverom.

Rovnako problematické a zavádzajúce sú triedenia typicky ženských a mužských vlastností, ako sa snaží poukázať nejeden autor a autorka venujúci sa problematike Gender studies. Deliť vlastnosti alebo záujmy na základe pohlaví smeruje k otázkam rodovej citlivosti, ktorou sa teraz zaoberať nebudem. Skrátim to – aj my ženy bojujeme, sme silné a sme bojovníčky. Bojujeme možno inak, máme iné zbrane, ale bojujeme. Označiť muža ako lovca je výstižné napríklad pri koristnom hospodárstve paleolitu, keď muž lovil doslova atď. Nebolo to tak dávno, keď žena z hľadiska spoločenského uplatnenia nemala až tak na výber a o vlastných ambíciách mimo rodinný krb mohla poväčšine len snívať. Obraz ženy situovanej do domácnosti a muža ako živiteľa rodiny už v súčasnosti nevyhnutne neplatí, práve naopak, ženy sú zamestnávané a často sa stávajú rovnocennými živiteľmi rodiny. Práve vďake dnešnej spoločnosti my ženy študujeme, verejne diskutujeme a často môžeme bojovať a to aj doslova. Aj s mužskými zbraňami.

„Žena nechce vládnuť a dominovať, je jej cudzie násilie... Bytostne potrebuje rozvíjať láskavosť, súcit, hlboké porozumenie... Potrebujeme (pozn. ženy) iné podnety a impulzy, iné príbehy a hlavne iné hrdinky.“

To je síce pekná charakteristika a nežnejším polovičkám to určite polichotí, pri transformácii do počítačových hier si tým však nie som úplne istá. Neviem, či to stačí ako hlavný argument vysvetľujúci skutočnosť, prečo ženy nehrajú počítačové hry tak často, ako muži. Napríklad si pripomínam svoje pocity, keď som prvý raz hrala hru Mafia. Priznám sa, nebolo mi veľmi pochuti stĺcť do bezvedomia mne cudzieho človeka, len aby som si vyskúšala novú bejzbalku. Našla som však akúsi upokojujúcu záľubu v zrážaní chodcov autom...

Ak sa úprimne zamyslím nad tým, prečo som ja osobne nehrávala a nehrávam počítačové hry, musela by som vziať do úvahy viacero hľadísk a okolností. Určite by som si našla čas, aj chuť by bola... no kedykoľvek som sa dostala k možnosti zahrať si počítačovú hru, zvolila som inú „praktickejšiu“ činnosť, ktorej výsledok by bol povedzme viac uchopiteľný. Možnosti ako prečítať si radšej knihu, ísť sa prejsť atď. vždy nakoniec zvíťazili.

Ak by som však kedykoľvek pocítila potrebu sebarealizácie, „mužské“ počítačové hry by mi v tom nebránili. Keby sme mužom prilepili nálepku: zabíjanie, násilie, vraždy, ako by sme napríklad vysvetlili rovnako ženskú záľubu v čítaní (a často aj v písaní) detektívnych príbehov? Nikdy som nepocítila ani odtieň krivdy za to, že „muži“ majú svoj svet a ja sa tam necítim vo svojom živle. Mám svoj vlastný bohatý vnútorný svet. Pre potreby svojej sebarealizácie špeciálne upravovať hry nepotrebujem.

Ak čisto hypoteticky zvážim možnosť prostredníctvom hry rozvíjať tie očarujúce, nezabudnuteľné a láskyplné tendencie v nás ženách, vo výslednom efekte pravdu povediac nevidím veľký zmysel, pretože (a teraz to trošku ja zovšeobecním) – nie je to nič nové. Ženy to robia už stáročia – liečia, udobrujú, osušujú slzy atď. Namiesto „ventilu“ by sa spravil len ďalší kopec povinností, ktoré by bolo treba riešiť a to pravdepodobne bez možnosti vybúriť sa po dlhom a ťažkom dni.

„ Ak narazím na takýto herný príbeh a bude mi umožnené použiť na jeho úspešné dokončenie svoje ženské „zbrane“ (t.j. súcit, odpustenie a lásku), potom budem skutočne spokojná a budem hrdo hovoriť – už existujú aj hry pre ženy!“

Ako odpoveď navrhujem vytvorenie nasledovných hier určených hlavne pre ženy:

Názov hry: Partnerský život (hra o tom, ako nájsť a žiť pokojne a šťastne s tým Pravým)

Cieľ: rozvíjanie vnútornej harmónie vo vypätých situáciách

Situácia: Partner vám práve oznámil, že mal pohlavný styk so svojou kolegyňou z práce.

Reakcia láskavej ženy plnej porozumenia, nehy a lásky:

A. Klikla by v počítačovej hre na Rozhovor, v ktorom by priateľovi dala za pravdu (v posledných mesiacoch bola naozaj stále podráždená a večne ju bolela hlava).

B. Možnosť Buďme priatelia by znamenalo posledné objatie a prianie šťastného a pokojného zvyšku života.

C. Reakcia Môžem pre Teba niečo spraviť? nepotrebuje komentár.

Čo by som spravila ja: Klikla by som na možnosť Prejsť vlakom, ale aj to po kratšom zvažovaní, či by som si viac nevychutnala Dobodať tupým predmetom... lebo žeby Utopiť?

Počítačová hra č.2: Máme doma dieťa v puberte (alebo počítačové hry nie len pre teenagerov)

Cieľ: učí kreatívne pristupovať k problémovým obdobiam života vášho dieťaťa

Situácia: Váš syn/dcéra sa práve vrátil/a neskoro v noci z večierka, o ktorom ste neboli informovaná. Povracia predizbu, zalezie do svojej izby, kde má príšerný neporiadok a pustí nahlas hudbu. Tých pár slov, ktoré z neho/nej vyjdú a zachytíte, sú nadávky.

Reakcia láskavej ženy plnej porozumenia, nehy a lásky:

A. Dcéru/ syna nechá pokojne vyspať. Všetko poupratuje. Ráno sa tvári, že sa v noci nič nestalo. Keď dieťa odíde, poupratuje mu izbu.

B. Spraví interaktívnu hru na tému Prečo nepijem tvrdý alkohol nalačno.

C. Kúpi lístky do Disneylandu. Evidentne niečo vo výchove zameškala.

Aké možnosti by som hľadala ja: Počkať do rána a dať mu/jej také zaucho, že by letel/letela cez celú izbu, Stopnúť vreckové, Mesiac všetky domáce práce, Žiadny televízor, atď. ...

V prípade, ak by sa mužská populácia zdala ukrivdená, že ich obchádzam, ponúkam pár tipov na vylepšenie počítačovej hry Mafia:

Pribudne nová hlavná ženská postava (dobre stavaná, ale v žiadnom prípade chudá, cca170 cm, farba a dĺžka vlasov nastaviteľné), ktorá by raz a navždy odmietla násilie a systematicky by všetkých zločincov v meste posielala do basy. Ešte predtým, ako by začala naháňať gangsterov (bez zbraní), založila by Mestský okrášľovací spolok. Počas hry by obnovila probihíciu, bola čestná, spravodlivá a hlavne nepodplatiteľná. Množstvo jej adresovaných anonymných darov by posielala do detských domovov (v skutočnosti by to boli dary od mafiánov, ktorým by oficiálny zákaz predaja liehovín dopomohol k obrovským ziskom). Súčasťou hry by bola možnosť tvorby prednášok na tému Zbohom kriminalite, ktorá by vyústila do napísania a vydania bestselleru Mafiáni v tŕní (hlavný protagonista by sa v mene lásky vzdal raz a navždy násilia). Založila by Múzeum násilia, v ktorom živé exponáty - bývalí mafiáni, rozprávali o hrôzach zločinu so silným dôrazom na ich súčasný harmonický život.

A teraz ruku na srdce: Kto z nás (muži/ženy) by mal na to nervy?