Keď prišlo Nintendo s bezdrôtovými ovládačmi pre Nintendo Wii, pomocou ktorých ste videohry ovládali pohybom, boli všetci prekvapení a nadšení zároveň. Mnoho videohier pre Nintendo Wii sa následne pretavilo do súboru rôznych minihier, ktoré v konečnom dôsledku spadajú pod rodinnú zábavu a skutočných hráčov až tak nepriťahujú. Ide však nielen o masovo rozšírenú zábavu, ale i nový spôsob ovládania, pomocou ktorého sa Nintendu podarilo „ovládnuť herný svet“. Aspoň čiastočne sa pokúšalo japonskému gigantovi konkurovať Sony, avšak tento bratovražedný boj skončil ešte pred samotnou bitkou. Sixaxis, ovládač k Playstation 3, síce rozoznával pohyb vo všetkých osiach, no v hrách sa ho rozumne využiť nepodarilo (viď. napríklad dlhoočakávané Lair, ktoré skončilo veľkým fiaskom).
Microsoft čakal, plánoval, premýšľal a na hernej výstave E3 2009 prišiel s niečím, čo prekonáva i Nintendo Wii. Project Natal totiž nie je žiadnou napodobeninou Wii alebo jeho ovládačov. Ako odznelo na konferencii Microsoftu, ovládanie Wii hier je v mnohých prípadoch minimalizované na mávanie rukami sediac na gauči, pričom napodobovanie pohybov vôbec nemusí byť tak zábavné ako je často vidieť v traileroch od Nintenda (žiarivé úsmevy, rodinná pohoda, obrovská zábava). V mnohých prípadoch je pre bežných ľudí neprirodzené ovládať videohry rôznymi perifériami, pretože na ne nie sú zvyknutí a často sa stáva, že je pre nich nepraktické. Prečo teda nezahodiť všetky ovládače do kúta zabudnutia? Project Natal totiž ponúka ovládač presne podľa vášho gusta: vaše telo!
Predstavte si situáciu, že prídete k vašej TV, hlasom aktivujete hernú konzolu a pohybom rúk listujete v rôznych ponukách menu (napríklad vyberanie filmu z ponuky). Rozpoznávanie hlasu (potvrdenie filmu z ponuky) jednotlivých ľudí automaticky pridelí profil s vlastným avatarom danému človeku, pričom postavička na obrazovke sníma pohyby človeka pred obrazovkou, takže ak stojíte a pohybujete sa, automaticky vykonáva rovnaké pohyby aj váš avatar.
Kedysi dávno tu boli BBS-ky, neskôr IRC, pribudli chaty, ICQ, Skype a zahltení sme už aj sociálnymi sieťami (a miliónmi stupídnych kvízov) či twittermi. Rozumný človek tieto služby obmedzí na minimum, pretože mu majú slúžiť na rýchlu komunikáciu s priateľmi či známymi. Komunikácia prostredníctvom Project Natal bude jednoduchá: kamera sníma vášho priateľa na „druhom konci drôtu“ a zároveň ponúka možnosť multitaskingu a vykonávaniu iných činností. Taktiež bude využívané postupné upravovanie vášho avatara a mnohé ďalšie.
Pre hráča je dôležité ovládanie vlastným telom. Najprv sa zastavíme pri jednoduchých minihrách, ktoré reprezentujú Project Natal v jeho počiatkoch. Pomerne primitívne minihry možno spočiatku vyzerajú ako napodobenina Nintenda Wii, avšak na rozdiel od tejto konzoly vykonávate všetky pohyby vlastným telom. Séria EyeToy na Playstation mala podobný potenciál, no postupom času sa nedokázala presadiť na inom, než na trhu s jednoduchými hrami, kde sme mávali rukami, nakláňali rôzne plochy či primitívne ovládali orchester a podobne. Microsoft s Project Natal predviedol i tieto jednoduché úkony v ukážke, avšak s tým rozdielom, že snímanie celej postavy a jej prevedenie na obrazovku bolo dostatočne komplexné na to, aby zvládalo sofistikovanejšie pohyby s viacerými objektmi. A to sa nevidí príliš často.
V prezentácii Microsoftu sa ďalej objavili rôzne ďalšie ukážky z hier. Tie síce kvalitou spracovania a samotnou zložitosťou nestačia na klasické „veľké hry od veľkých spoločností“, no je vidieť razantný pokrok oproti konkurencii. V niektorých prípadoch sa dokonca dá s prižmúrenými očami hovoriť o virtuálnej realite. Aj keď na nízkej úrovni – predsa len budeme sedieť doma na gauči, prípadne poskakovať pred obrazovkou, takže ak nás milovaná osoba ovalí panvicou, že by sme mohli prestať blbnúť, ale aj niečo spraviť. Takže skutočný svet neodignorujeme. Nevadí, už len také virtuálne prenesenie vlastnej postavy do bojovej hry, kde pred obrazovkou budeme predvádzať pohyby, ktoré sa v rovnakej podobe objavia i „v hre“, doslova vyráža dych. Pri boxe na Nintende Wii len pohybujete rukami, virtuálna bitka v Project Natal sa dá nazvať skutočným tréningom! Je neskutočne zábavné sledovať pokroky vo vývoji nových technológií. Tony Hawk: Ride má konkurenciu. Skateboard na predvádzanie krkolomných kúskov nepotrebujeme. Project Natal si vystačí s poskakovaním na koberci/parketách/podlahe.
Niekomu môže táto agresivita pred obrazovkou vadiť. V tom prípade by sa však mali zamyslieť a spomenúť si na svoje detstvo! Vy ste nechceli byť „hrdinom z Karate Kid“? Alebo ste nikdy neskákali na posteľ ako vo wrestlingu? Zábava, pohyb a v konečnom dôsledku je lepšie, ak si skúšate slávnu „chuckovku“ (kop z otočky od nemenovaného Ch.N.) virtuálne, než dnešná znudená mládež na uliciach. Menších zabaví aj pochodovanie mestom v koži obrovského monštra, ktoré pripomína Godzillu. V žiadnom prípade nejde o hry, ktoré by mali vyvolávať násilie. Sú proste zábavou, ktorá je pre ľudskú povahu prirodzená. Alebo potom zakážme i takmer všetky animované rozprávky.
Veľmi zaujímavo vyzerala ukážka z pretekov. Mladé dievča simulujúc držanie volantu otáčala rukami a ovládala tak formulu. V tomto prípade je možno Project Natal už trochu pritiahnutý za vlasy, pretože simulácia je vernejšia s pevným volantom v rukách – teda ak vaše jediné skúsenosti so šoférovaním nie sú založené na simulovaním otáčania volantu na sedadle spolujazdca. O to viac potom prekvapila návšteva depa, kde spoluhráč hodnoverne vymieňal pneumatiky. Príkladov by sa dalo uviesť niekoľko, predstavená bola akási náhrada Skicára (video Splat Stage), kde jednoduchými pohybmi a rozpoznávaním hlasu môžete vytvoriť čokoľvek a považovať sa za moderného umelca.
Písať o ďalších a ďalších využitiach by sa dalo ešte dlho. Čo však rozhodne spomenúť treba, je Lionhead Milo Project, ktorý predstavil známy vývojár Peter Molyneux. Podľa jeho slov sa už dlho vývojári snažia vytvoriť virtuálne svety, do ktorých nechávajú hráčov preniknúť a prinášajú komplexnejšie a reálnejšie prvky do svojich hier, no stále tu je veľké obmedzenie v stále zložitejšom a náročnejšom ovládaní. Popísať LMP je náročné, tak len skrátene, „ukážka hovorí“: virtuálny chlapec Milo dokáže s postavou pred obrazovkou v reálnom čase komunikovať, prejavuje mimikou tváre svoje emócie a reaguje taktiež na emócie v hlase postavy, ktorá sa s ním rozpráva. Vyvrcholením je scéna s papierom.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára