Let’s Play: Keď sa radšej pozeráme než hráme

Už niekoľko desaťročí sa posúvame do časov kedy snom každého malého chlapca nie je stať sa kozmonautom alebo starým dobrým smetiarom (ja, napríklad, by som sa stále veľmi rada povozila vzadu na smetiarskom aute), ale stať sa profesionálnym hráčom videohier. Absolútne rozumiem prečo by to niekto chcel, počítačové hry sú pre ľudí skôr oddychom ako prácou, napriek tomu, že vyvíjajú mozgové prepojenia a zlepšujú schopnosť rozhodovať sa. Až donedávna to bolo skôr snom ako realitou, ale tá realita sa závratnou rýchlosťou mení. Pokiaľ človek dokáže na seba privolať dostatočnú pozornosť, môže si hraním videohier veľmi dobre zarábať, a môže vďaka tomu získať celosvetovú popularitu.

Tým, že momentálne máme internet v každom predstaviteľnom zariadení, od hodiniek cez televízory až po autá, sa popularita internetových celebrít taktiež rozširuje. Skvelým zdrojom talentu (no, talentu) je YouTube. Mnoho súčasných hviezd začalo na YouTube, tejto stránke môžeme ďakovať za Justina Biebera či mnoho komikov, ale aj za rozkvet takzvaných Let’s Play (Poďme Hrať) videí.

Let’s Play videá sú videozáznamy priebehu hrania videohry, väčšinou s komentárom od hráča. Aspoň tak nám to hovorí internetová biblia, Wikipédia. Vracia ma to do čias môjho prvého počítača s Windowsom 95 ktorý som dostala keď mama upgradeovala svoj počítač na nepredstaviteľne vyspelejší Windows 98. Na mojom novom počítači boli predinštalované hry ktoré som asi ako 6-ročná naozaj nemala hrávať, takže som sa samozrejme s nadšením pustila do strieľania nacistov vo Wolfensteinovi 3D a do ničenia démonov v Doom II. Ale ešte nadšenejšie som sa pozerala na môjho 16-ročného brata, ktorému to išlo oveľa lepšie, ktorý umieral oveľa menej, ktorý vedel cheat kódy, a ktorý nemal trpezlivosť nechať ma hrať sa keď sa mohol hrať on. Na druhej strane som sa nesťažovala, mohla som od neho odkukať všetky finty vďaka ktorým to potom šlo lepšie aj mne.

Toto je skutočnou podstatou Let’s Play videí, pozeráte sa na niekoho, kto to vie robiť lepšie, než by ste to mali robiť sami. Rovnako je to aj s hocijakým športom, väčšina ľudí si radšej sadne pred telku než by mala vybehnúť na trávnik a zahrať si ten futbal vlastnonožne. Krivdím tým aspoň jednej zo strán, ak nie obom. Veľa ľudí nepozerá Let’s Play videá kvôli zábave ale aby si uľahčili prechádzanie cez nejaký zložitý level v hre. V mojich časoch hrania Angry Birds som si tiež niekedy pomohla takýmto Let’s Play videom, a naozaj to uľahčilo moje trápenie. Odhadujem, že drvivá väčšina Let’s Play videí je presne o tomto, o tom, že ten skúsenejší a lepší hráč pomôže tomu horšiemu prejsť ťažký level.

Ale potom tu je tá kategória, ktorá je pre mňa fascinujúcejšia: kategória, v ktorej nedominuje schopnosť hráča prejsť nejaký level alebo hru ale jeho schopnosť vtipne okomentovať svoju neschopnosť. A toto sú tí ľudia, ktorí si vďaka hraniu hier zarábajú peniaze. Keď to takto zhrniem oni vlastne nezarábajú vďaka hraniu hier ale vďaka svojej osobnosti, no hranie hier je stále pre ich zárobkovú schopnosť prvoradé.

Na vrchole rebríčka týchto hráčov je jednoznačne PewDiePie. Tento 26-ročný Švéd má vyše 40 miliónov odberateľov na YouTube (čo znamená, že má najodberanejší kanál), jeho videá majú vyše 10 miliárd prezretí, a v roku 2014 zarobil okolo 4 miliónov dolárov, hlavne vďaka reklamám na svojich videách. To všetko preto, pretože sa natáčal počas hrania hier. Má silný vplyv na svoju odberateľskú bázu, čo sú väčšinou deti od 13 do 18 rokov, a našťastie sa rozhodol využívať svoj vplyv k dobru, napríklad aby zbieral peniaze na charitatívne účely.

Nie je to len medzinárodný fenomén, máme aj vlastného slovenského Let’s Playera. Ten sa volá Gogoman, má viac ako 1,1 milióna odberateľov na YouTube, a kam príde tam vyláka hordu detí ktoré ho zbožňujú. Len málo slovenských tínedžerov ešte o Gogomanovi nepočulo, poprípade nevidelo nejaké jeho video. Drvivá väčšina jeho videí je po slovensky, čiže nech počítam ako počítam, asi pätina z celkového počtu Slovákov odoberá jeho videá. Toto sú preferencie o akých môže aj strana Smer len snívať.

Fenomén hviezdnych Let’s Playerov je dokonalý obraz toho, kam sme sa dostali vďaka internetu a hrám. Dal by sa z toho vyvodiť negatívny záver, že počítače predsa môžu byť využité na dobro ľudstva a namiesto toho sú využité na pozeranie hlúpych videí, alebo že tie deti, ktoré pozerajú tieto videá, vďaka nim hlúpnu, neučia sa a majú horšie známky, ale nemôžem s tým súhlasiť. Deti by sa aj tak neučili. Našli by si iný spôsob zábavy. (Pre mňa to bola Diagnóza vražda.) Nedá sa povedať, že by boli Let’s Play videá nejako extra edukatívne, ale nemôžem ani povedať, že sú škodlivejšie ako veľká časť toho, čo ide v televízii.

Intelektuálne nemám proti Let’s Playerom nič, ale v hĺbke duše mi na nich niečo nesedí. Možno je to zakorenené presvedčenie, že hranie hier je stratou času a preto by nemali byť takí úspešní, možno to, že sú to ľudia, ktorí sú presvedčení, že ich názory a nápady sú relevantné a závidím im ich sebadôveru. Možno je to ten vplyv, ktorý majú na deti. Najskôr to ale bude tým, že to je niečo, čomu teraz už nechápem, vďaka čomu sa cítim stará pre súčasný svet. Preto ma popularita Let’s Playerov len tak rýchlo neprestane fascinovať.