Stále
prevláda starý názor, že počítačové hry šíria násilie a sú škodlivé pre
mládež. O tom, čo je na tom pravdy rozprávať nejdem, o tom sa už
popísali štósy papiera, napísali sa seriózne práce aj neskutočné bludy. Ja sa chcem venovať jednoduchej otázke: „Nakoľko
sa v hrách odráža náš svet, politika a naša blízka budúcnosť?“
Vo
voľnom čase hrávam veľmi rád, hlavne vojnové „strieľačky“. Keďže tiež čítam
množstvo tematickej literatúry a článkov, nie veľa hier prejde mojím
filtrom na nereálne nezmysli. Preto v tomto článku nerozprávam o
intergalaktickej konine menom Black Ops, Black Ops II a (chráňte ma bohovia) Black Ops III. Samozrejme, nejdem
sa venovať úplne všetkým hrám, ale hral som pár titulov, ktoré predstavili
veľmi zaujímavý koncept, akým sa môže uberať naša politická súčasnosť.
Upozorňujem, na možný spojler, aj keď všetky hry sú už staršie a pre
hráčov asi známe. A tiež, vzhľadom na právny systém – všetky značky sú
vlastníctvom ich právoplatných majiteľov, autor tohto článku si neprivlastňuje
žiadne názvy, logá ani akúkoľvek časť produktov.
Začnem
veľmi známou hernou sériou Call of Duty, konkrétne trojdielnou sériou
podtitulov Modern Warfare. Prvý MW pojednáva o prevrate v nemenovanej
Arabskej krajine, ktorú nasleduje intervencia amerických vojsk. Zároveň
prebieha tichá občianska vojna v Rusku medzi ultranacionalistickým krídlom
a vláde vernými lojalistami. Medzi oboma konfliktami je prepojenie na
základe ktorého dôjde v Arabskej krajine k odpáleniu nukleárnej
bomby, ktorá pripraví o život 50 000 amerických vojakov. Vinník je
vodcom Ruských ultranacionalistov a síce je na konci hry zabitý, občiansku
vojnu to neukončí. Ultranacionalisti vyhrajú a preberú moc v krajine.
V druhom
diely Rusko zaútočí na Spojené štáty, po tom čo teroristický útok na Moskovskom
letisku padol na hlavu mŕtveho agenta CIA. Za tým všetkým stojí jediný muž –
Makarov.
V treťom
diely sa podarí Američanom zatlačiť Ruské vojská späť do mora, Ruský prezident
chce podpísať mier, ale zasahuje Makarov, vodca radikálneho krídla, unáša
prezidenta a po sérii chemických útokov v Európe rozpútava svetovú
vojnu.
Séria
končí smrťou Makarova, zatiaľ čo Ruský prezident obnovuje mierové rokovania. Čo
som chcel načrtnúť týmto opisom deja? Vývojári nám predstavili koncept, kde
nová Studená vojna prerastie do svetovej. Nové Rusko s novými ideami stojí
na druhej strane barikády, ako USA či Európska Únia. Ako kedysi. Jediný muž v pozadí
(v tomto prípade Makarov) hýbe osudmi národov. Ak sa pozrieme na Rusko ako sa
javí dnes, je dej tejto hry až desivo možný. Rusko predstavuje krajinu
v ktorej je najviac možné, aby došlo k prevratu s desivými následkami
pre celý svet. Mnoho ľudí si pamätá zlaté časy, keď Rusko bolo veľmocou, pred
ktorou sa triasol svet. Pamätajú si obrovskú silu a moc a niektorým
táto moc chýba. Dnešné Rusko je silným medveďom, ale Sovietsky zväz predstavuje
pre mnohých super obra, ktorý len zaspal a treba ho prebudiť. Taktiež je
to krajina s obrovským jadrovým arzenálom, ktorý sa potencionálne môže
dostať do horších rúk, bez toho, aby si to zvyšok sveta uvedomil. Veď povedzte,
kto z vás vie, čo sa deje na všetkých vojenských základniach Ruska? Vo
všetkých odľahlích republikách, ktoré sú súčasťou federácie? Nezabúdajte, že
Rusko nie jen Moskva, ale je to značné množstvo národov a kultúr
rozprestreté na dvoch svetadieloch. Porazenecké pocity sa dajú využiť
k vzostupu moci, to nás história už naučila. Kto nesúhlasí, nech si
spomenie na fenomén roku 1933. A ja vravím, že aj prehraná Studená vojna
môže spôsobiť takéto pocity. Zvlášť, keď sa Rusko už oklepalo a je na
rýchlom vzostupe.
Posledným
dielom série Call of Duty, ktorý som hral je neveľmi úspešný Ghosts. Už tento
diel odštartoval pád do trápnych hlbín a celý franchise sa tam veľmi
rýchlo uberá prostredníctvom snahy napchať každý level čo najväčším množstvom
akcie a technologickými vychytávkami. Takže hráč je v podstate
každých desať minút v inej dych berúcej akcii, vždy len tesne unikne
z nebezpečenstva a každých osem a pol sekundy použije nejakého
drona alebo nejkých super hi-tech nezmysel. Ale Ghosts malo niečo, čo ma
upútalo a to zaujímavý príbeh. No skôr pozadie príbehu, keďže neustále
prenasledovanie toho istého človeka, ktorý vždy unikne neuveriteľným zázrakom
je trápne. Ale pozadie je dobré. USA sú na pokraji kolapsu. Hospodárstvo sa
rúca a na juhu rastie nový hráč. Federácia juhoamerických krajín využíva
obrovské zásoby ropy a stáva sa superveľmocou. Po tom čo obrátia zbrane
americkej vesmírnej stanice proti svojim majiteľom premenia hranicu
s Mexikom na zdevastované územie nikoho. Predpokladali rýchly úder na
sever. Spojené štáty sa však úporne bránia a za cenu obrovských strát
dosahujú patovú situáciu.
To
je zaujímavé. Už nie ste niekto kto má navrch po všetkých stránkach, nie ste
vojakom superveľmoci, ale krajiny, ktorá zúfalo bojuje nie o nadvládu ani
o suroviny ale o holé prežitie. Čo je však zaujímavejšie, upriamuje
pozornosť na Južnú Ameriku. Nemožno si nevšimnúť pokrok, ktorý už niektoré
štáty dosahujú. Stále majú ďaleko od štatútu veľmoci, ale ekonomická sila
a najmä potenciál ropných ložísk je obrovský.
Ďalšou
hrou, ktorá sa zaoberá zmenou vlády v Rusku je Ghost Recon: Future
Soldier. V tejto hre, ktorá patrí do série nesúcej meno Toma Clancyho
pojednáva o radikálnej skupine Havrania skala, ktorá má svojich členov
v najvyšších armádnych a vládnych kruhoch. Aj tu, podobne ako
v Modern Warfare, Ruská vláda nemá úplne pod kontrolou svoj jadrový
arzenál a dôjde k odpáleniu rakety na Londýn. Hlavica je za letu
zneškodnená, neprerazí, ale nosič aj tak narobí škody. Následne Havrania skala
rozpúta vojenský prevrat a preberie moc v krajine. Vojská lojálne
k pôvodnej vláde však bojujú a za pomoci hráča a jeho jednotky
sú v ofenzíve. Puč je neúspešný, ľud zvrhol nelegitímneho prezidenta
a všetko sa vrátilo do normálu.
Opäť
je tu motív prevratu, kde sa moc dostane do rúk radikálov. Tentokrát dokonca
reálnejšia, keďže puč je veľmi pravdepodobný, najmä, ak veľká skupina
obyvateľstva nie je spokojná s aktuálnou situáciou. V súčasnosti sa
mnohým Rusom prestáva páčiť obrovské množstvo vojakov, ktorý zomreli za
záhadných okolností. Tiež nie sú spokojný s „malými zelenými mužíčkami“ na Donbase.
Ale ešte pred eskaláciou konfliktu na Ukrajine, pred pádom malajského lietadla,
väčšina ruského národa chcela vojnu. Dnes je ich zápal oslabený počtom mŕtvych
a hrozba novej vojny v Sýrii mnohým pripomína Afganistan. Musíme
uznať, že spomenuté hry nemajú až tak za vlasy pritiahnutý dej, ale že predstavujú
celkom reálnu možnosť.
A ešte jedna hra má
zaujímavú ideu. Frontlines: Fuels of War. Dej sa posúva o niekoľko
desaťročí dopredu, ale súčasťou hry je aj časová os, ktorá podrobne popisuje
priebeh udalostí, ktoré vyústili do aktuálneho deja. Hlavným motívom je svetová
vojna o ropu. Strach z toho, že čierne zlato vyschne skôr než ju
človek stihne nahradiť nás možno trochu opustil a nemá takú silu ako
v rokoch nedávno minulých, ale stále ropa predstavuje strategickú surovinu
o ktorú sa bojovalo a pravdepodobne sa bude bojovať. Hra predpovedá
vojnu na strednom východe medzi lokálnymi hráčmi v ktorej budú použité aj
jadrové zbrane, následkom čoho sa stredoázijské krajiny stanú novými
najbohatšími štátmi sveta. Medzičasom sa astronomické ceny ropy, spolu
s rastúcim problémom imigrácie a klimatických zmien podpíšu pod
postupný kolaps Západného sveta. Vo väčšine štátov sa zavedie trvalé stanné
právo. Východ je na tom o čosi lepšie, vďaka už existujúcim autoritárskym
režimom. Rusko a Čína spolu uzavrú vojensko-hospodársky pakt Aliancia
Červenej Hviezdy. Západ, už dlhšie združený v NATO a Európskej Únii
iba posilní vzájomné väzby a tak vzniknú dva bloky. Energetická kríza
vyústi do otvorenej vojny, ktorá sa zo Strednej Ázie rozšíri do celého sveta.
Kým Číne sa darí, Rusko prehráva a je na ústupe, čo vedie k použitiu
jadrových zbraní. Hra končí dobytím Moskvy, avšak nechala si otvorené zadné
dvierka pre prípadný druhý diel vyhlásením, že už sa zriaďuje exilová vláda na
Sibíri a že Čína je stále v ofenzíve.
Tentokrát
je tu vízia totálnej vojny o poslednú ropu. S nasadením všetkých síl,
kde neplatia žiadne pravidlá. Ešte na prelome tisícročí bola táto myšlienka
veľmi aktuálna a veľa ľudí predpokladalo takýto vývin udalostí, keďže
závislosť ľudstva na rope je nesmierna. Objavom nových obrovských nálezísk
a hlavne pokrokom vo vývoji technológií tento strach trochu opadol
a nadobudli sme optimizmus. Ale nestali sme sa menej závislými. Pohonné
hmoty sú len zlomkom ropných produktov, ktoré sa nám ako tak darí nahrádzať.
Stále je tu potreba plastov a chemikálií, ktoré nevieme získať inak.
A ak sa lepšie zamyslíme, uvidíme, ako sa väčšina štátov snaží nenápadne
získať väčší podiel na rope. Snaha Spojených štátov v Strednej a Južnej
Amerike, Veľkej Británie v Severnom mori, Ruska v Strednej Ázii.
Nemôžeme povedať, že svetová vojna je nereálna. Ale môžeme dúfať, že sa nám
podarí vyhnúť sa jej.
Už
len okrajovo spomeniem posledný dielik skladačky: Metro 2033. Hororová sci-fi
hra napísaná podľa rovnomennej knihy Dmitria Glukhovského (čítal som
a vrelo odporúčam, je to scifi román, ktorý má mnoho vrstiev
a niektoré sú úžasné) vás dáva do pozície Arťoma, jedného z tisícok
obyvateľov Moskovského metra, ktoré sa ako protiatómový kryt stalo posledným
ostrovom ľudstva v obrovskom oceáne skazy. V tejto hre už povrch viac
nepatrí ľudstvu a v potravinovom rebríčku už viac nie sme na vrchu. Sú tu
nový hráči. Ľudstvo je vyhynutím druhom, ktorý zabil sám seba totálnou
nukleárnou vojnou.
Prečo
spomínam Metro? Lebo by som bol rád, keby sa náš svet vyhol podobnej
alternatíve. Na záver teda vyjadrím nádej, že vývojári hier nie sú žiadnymi
vizionármi a že neveľmi veselé myšlienky predstavené v hrách tam aj
zostanú a budú tvoriť virtuálny svet, v ktorom sa hráči zahrajú na
vojakov, miesto toho, aby zvierali skutočné zbrane.
Mier buď s vami.
Obrázky: autorove screenshoty z hry Call of Duty: Ghosts
0 komentárov:
Zverejnenie komentára