Čo sa herných módov týka, Conquest mód chýbať nemohol, no nesmiernym prínosom bol Rush mód, v ktorom úlohou jedného tímu bolo útočiť na M-COM stanice a druhou brániť tieto stanice. Hra mala niekoľko fáz, v každej boli dve M-COM stanice, ktoré sa museli zničiť a takto sa mapa postupne po častiach odomykala. Tím útočníkov mohol prehrať tak, že vyčerpal svoje „spawn tickets“ a vyhrať tak, že zničí všetky M-COM v každej fáze hry. Tento mód priniesol úplne nové možnosti taktizovania a tímová spolupráca bola naozaj kľúčová pre tento mód. Hra ďalej obsahovala množstvo odomknuteľných zbraní, hodností a iných odmien. Zaujímavé bolo odstránenie ľahu, vojak si mohol iba čupnúť. Z pohľadu ostreľovačov na prvý pohľad nemysliteľné, no ako náhle vbehli na bojisko, bolo až neuveriteľné, ako dobre dokázali splynúť s prostredím. Ruku na srdce, v koľkých online hrách máte možnosť zažiť to, aby ste za ostreľovača čupeli pri jednom väčšom kameni, pri ktorom je jeden krík a jeden strom a zrazu vidíte, ako nepriateľ veselo kameň preskočí a vás si ani nevšimne? V dvoch. Battlefield Bad Company 2 a Battlefield 3. Odstránenie ľahu v spojení s Destruction enginom 2.0 bol receptom na skvelú dynamiku hry. Nádherné prostredie, dokonalé ozvučenie, prepracovaná mechanika, dynamika a Bad Company 2 môže s hrdosťou niesť logo Battlefield vo svojom názve. Alebo naopak. Séria Battlefield môže byť na tento dôležitý titul naozaj hrdá. 
Battlefield 3 
Mnohým sa živo vybaví, aký ošiaľ vládol pred vydaním tohto titulu. 3 milióny predobjednaných kópií zabezpečili najväčší štart FPS titulu v histórii Electronic Arts a po prvom týždni sa stal aj ich najrýchlejšie predávanou hrou. Túžby hráčov po zapnutí hry boli tiež jednoznačne uspokojené. Našlo sa pár nedostatkov, no hlavný ťahák titulu – multiplayer – jednoznačne vypovedá o kvalite hry. Battlefield 3 potvrdil svoju príslušnosť k sérii Battlefield, ukázal svoj potenciál a „aktuálny“ bude ešte veľa rokov, podobne ako predošlé nosné tituly tejto série.
Tento titul bol postavený na menej úspešnej hre s názvom Codename Eagle od štúdia Refraction Games, ktoré poskytlo herný engine Refractor pre Battlefield, a ktoré sa neskôr spojilo so súčasnými vývojármi Battlefield série – EA Digital Illusion CE (ďalej len DICE). Spojenie umožnilo vznik unikátneho vojenského FPS - Battlefield 1942. 
V lete roku 2005 prišiel na trh Battlefield 2, ktorý posunul sériu a FPS multiplayer o veľký krok vpred. Za úspechom stáli aj vývojári z Trauma Studios, ktorí vytvorili populárny mód Desert Combat pre Battlefield 1942. DICE vytvorilo pre Battlefield 2 tiež nový engine – Refractor 2, na ktorý postavil aj neskoršie tituly zo série. 
Dôležitý prvok, ktorý do hry Trauma Studious priniesli, bola funkcia Commander, resp. funkcia veliteľa svojho tímu. Mal akúsi RTS funkciu a priniesol do hry ešte väčšiu možnosť taktizovania a koordinácie tímu. Veliteľ rozdával rozkazy jednotlivým vojenským oddielom, ovládal delostrelectvo, radar, skener, zhadzoval zásoby či vozidlá atď. VoIP systém bol taktiež úplne prekopaný – väčšina komunikácie sa vzťahovala na svoj vlastný vojenský oddiel a iba veliteľ mohol komunikovať s celým tímom, prípadne so všetkými oddielmi uzatvorene. Samotné oddiely mohli mať 6 hráčov, pričom jeden z nich bol veliteľ oddielu. Ten buď rozdával sám rozkazy, alebo prijímal rozkazy od veliteľa. Fungoval taktiež ako „spawn point“, čiže sa na ňom mohli vojaci z daného oddielu znovuobjaviť. Boj bol jednoducho organizovanejší než kedykoľvek predtým. Herným módom ostal naďalej conquest mód. „Spawn tickets“ systém taktiež. Na prvý pohľad sa to môže zdať nudné alebo málo inovatívne, no v skutočnosti bol tento mód pravým orechovým pre obrovské mapy. 
Vývojári si nemohli odpustiť ani diverzitu prostredí. Čokoľvek od nedokončených priehrad, od lesov, močarísk, morí a zálivov, až po vyprahnuté púšte a mestá. Pamätníkom sa hneď rozžiaria oči a zachváti ich chuť znovu skočiť do akcie Battlefield 2, keď im spomeniete mapy ako Strike at Karkand, Gulf of Oman, Sharqi Peninsula, či Gulf of Oman a iné. Do hry sa dokonca vrátila aj obľúbená mapa z 1942 – Wake Island. Tá mala ako jediná zo základnej hry pevnú veľkosť pre 64 hráčov. Ostatné mapy mali veľkosti podľa počtu hráčov – 16, 32 a 64, teda malá, stredná a veľká mapa. Zvuky, ktoré hráč mohol na bojisku počuť, boli obdivuhodné a vizuálne hra taktiež nezaostávala. Odmenou za čas strávený v hre okrem dobrého pocitu z organizovaného boja a taktizovania boli hodnosti, medaile, odznaky a odomknuteľné zbrane. Prídavkom bol aj BattleRecorder, ktorý nahrával súboje zo serverov, ktoré BattleRecorder podporovali. Dané video si hráč mohol prehrávať cez herný engine, čo umožňovalo meniť uhly kamery, zobraziť pohľad jednotlivých hráčov, či voľne „lietať“ kamerou cez bojisko. 
O kvalite tohto titulu si nedovolil nikto pochybovať, priemer hodnotení hry presahoval 90%. O verziu pre konzoly, Battlefield 2: Modern Combat, sa postarali vývojári z RenderWare. Konzolová verzia bola hodnotená zhruba o 10% horšie, nakoľko sa objavovalo niekoľko „glitchov“ a možno aj kvôli tomu, že bola hra o niečo okresaná, nakoľko hardware konzol neposkytoval toľko „šťavy“ pre tak rozľahlé mapy. Väčšina negatívnych bodov recenzií PC verzie hovorila taktiež o niekoľkých bugoch, nečakaných pádoch hry a pod. Toto sa vývojári snažili riešiť cez množstvo patchov, ktoré hru vyleštili do finálnej podoby. Hra mala na PC zároveň niekoľko rozšírení – Battlefield 2: Special Forces, Battlefield 2: Euro Forces a Battlefield 2: Armored Fury. Samozrejmosťou bolo množstvo módov od hráčskej komunity. Takto pri hre vydržala jej počítačová komunita prakticky až 5 rokov, do vydania Battlefield: Bad Company 2. Tej predchádzali ešte dva atypické tituly. Pozrime sa na ten prvý.
Na Battlefield 2142 hráči často zabúdajú, niektorí dokonca naschvál kvôli tomu, v akom období sa odohráva. Hra sériu v žiadnom prípade nepotopila, hovoria o tom aj hodnotenia, ktoré sa pohybovali okolo 80%. A práve naopak, hra bola kvalitná a Titan mód bol nepochybne prínosom. No Battlefield komunita jednoznačne preferovala a preferuje súčasnosť, resp. veľmi blízku budúcnosť. To je hlavný dôvod, prečo sa Battlefield 2142 v sérii takpovediac stráca.
V predchádzajúcom článku som písal o hre World of Warcraft a spomenul som, že som si istý, že o nej každý počul. Tiež som hovoril o množstve užívateľov, ktorí túto hru hrajú a o tom, že iné MMORPG (Massively Multiplayer Online Role Playing Game) takéto hodnoty zdaľeka nedosahujú. Je však žáner, o ktorom ste možno ešte nepočuli a ktorý sa už popularitou takmer vyrovnal WoW-u. Sú to hry MOBA (Multiplayer Online Battle Arena), založené na móde pre stratégiu Warcraft III s názvom DotA (Defense of the Ancients).
V princípe ide o 15-60 minút dlhý zápas(v závislosti od toho, komu sa viac darí a od rozdielu v schopnostiach hráčov) medzi dvoma stranami zloženými väčšinou z 5 alebo 3 hráčov. Počet hráčov je v týchto hrách nastaviteľný a teda upraviteľný podľa na dorovnanie rozdielov v skúsenostiach či v rýchlosti internetu. Môžete si vybrať, či chcete bojovať proti priateľom alebo náhodným hráčom. Na začiatku si človek musí vybrať väčšinou z veľkého počtu (70+) postáv, každá z nich špecifická niekoľkými abilitami (schopnosťami). Objaví sa v hre na mieste zvanom Spawning pool(niečo ako začiatočná platforma, „domček“) vo svojej báze. K dispozícii má určitý počet zlata, za ktoré si musí kúpiť u obchodníka vedľa Spawning pool-u vybavenie podľa vlastného uváženia. Vybavenie funguje možno trochu zvláštne pre nezainteresovaného – najprv si kúpite jednoduché veci ako dýka, sekera, topánky, atď. Skoro každá z vecí sa dá kombinovať s inými vecami, z čoho vznikajú lepšie a lepšie predmety. Tento systém zabezpečí, aby ste nemali po pár minútach plný inventár a mohli sa stále zlepšovať. V originálnom móde DotA sa potom hráč presunie na mape na jednu z troch „línk“ ktoré spájajú jeho bázu s nepriateľskou a snaží sa zatlačiť nepriateľského hrdinu do jeho vlastnej bázy, kde sa nachádza jeho hlavná budova. Ak táto budova padne, príslušná strana prehrala zápas. To znie jednoducho, no v praxi tomu predchádza ničenie veží, ktoré chránia jednotlivé linky, pohybovanie sa medzi linkami, najlepšie bez toho aby si to nepriateľ všimol, „stavanie“ predmetov ideálnych pre danú situáciu a spolupráca tímu podobná spolupráci hráčov hokeju či iného športu. Okrem toho vaša postava získava zlato a skúsenosti za všetko, čo v hre robí, a tým sa jej vylepšujú schopnosti – opäť v poradí, ktoré udáva hráč. Pri porovnaní s MMORPG hrami, ako World of Warcraft, je to niečo úplne iné a vzdialene pripomínajúce PvP sekciu týchto hier. MOBA hry sú jednoduchšie, dlhodobo nevyžadujú toľko času, no na druhej strane počas zápasu sa človek musí plne sústrediť a ak preruší hru, je to ako kebby zrazu jeden z piatich hokejistov na ľade odišiel.
Hra prináša zaujímavý zážitok, je bližšia skôr FPS hrám ako RPG, no má prvky stratégie, keďže pôvodne vznikla z Warcraftu III. Najznámejšími titulmy medzi MOBA hrami sú spomenutý mód DotA, League of Legends, Heroes of Newerth, Demigod a niekoľko ďalších. Už niekoľko rokov sa hovorí o pokračovaní DotA 2 od Valve, ale stále sme sa nedočkali finálneho dátumu. Prvé tri spomenuté hry sú si veľmi podobné a líšia sa skôr príbehovou a kozmetickou stránkou ako ovládaním a štýlom hry – koniec koncov, tvorcovia LoL a HoN sú pôvodnými tvorcami módu DotA. Je tu však aj odvrátená stránka veci. Keď sa na League of Legends pozriem z morálneho hľadiska, niekoľko vlastností hry spôsobuje obrovský úpadok na správaní ľudí počas hrania. Hovorím o LoL, lebo túto hru poznám z vlastnej skúsenosti a je zo spomenutých najznámejšia. Už som spomínal, že sa to nedá porovnať s WoW-om, ktorý predstavuje komunitu a koníček, zatiaľ čo MOBA hry sú súťaživé a podporujú rivalitu. Práve preto sa často stretneme počas hrania LoL s množstvom nadávok, výsmeškov a dokonca vyhrážaniu medzi nepriateľskými stranami. V hre je totiž možnosť chatu priamo s protihráčmi. Okrem toho, na rozdiel od WoW, LoL je zadarmo a môže si ju stiahnuť každý. Keď si to spojím do súvislosti, predstavím si 8-ročného seba, keby som bol mal možnosť hrať túto hru so staršími stredoškolákmi či 20-ročnými študentami a videl by som ako si všetci pekne nadávajú, ktovie aký vplyv by to na mňa malo. Možno by mi to prišlo normálne a dnes by som bol za „normálnych“ okolností agresívny a nepríjemný. Ľudia sa pozastavujú nad tým, že deti hrajú hry plné brutality a krvi, podobne je to s filmami a časopismi, ale mne osobne tento vplyv príde ako normálny a nevyhnutný, na rozdiel od možností, ktoré ponúkajú MOBA hry. Je totiž rozdiel medzi vymysleným svetom a hrdinom, ktorý zabíja fiktívne príšery, a hrou, kde bojujete proti iným ľuďom. Toto si mnoho ľudí neuvedomuje. Platí to, samozrejme, pre celý internet – nevyhneme sa ani pornostránkam, ktoré sa nám ponúkajú aj na obyčajných hľadacích portáloch, rovnako voľne prístupné fóra, na ktorých prispieva ktokoľvek a pozerá si ich ktokoľvek.
V každom prípade, MOBA hry sú žánrom, ktorý sa ešte musí rozvinúť a objaviť všetky možnosti, ktoré by mohol ponúkať. Lebo hoci je to nemorálne, nie je veľa krajších vecí, ako poraziť protihráča, ktorý sa vám pred chvíľou vysmieval, že neviete hrať. Ako som už však spomínal, všetkého veľa škodí, a rovnako to platí aj s týmto žánrom.
Každý z nás určite počul trojslovie World of Warcraft. Ak nie priamo z vlastnej skúsenosti, iste poznáte niekoho, kto túto hru hrá alebo hral. Koniec koncov, jeden z príspevkov sa už touto témou zaoberá.Niet pochýb o tom, že táto hra sa od svojho vzniku v roku 2004 stala fenoménom nie len medzi onlinovkami, ale medzi hrami ako takými. V dobe svojej najväčšej slávy, niekedy pred dvoma-troma rokmi dosahoval počet registrovaných užívateľov viac ako12 miliónov. Dnes je to asi 10,5 mil. a hoci toto číslo pomaly klesá, stále je ďaleko nad akoukoľvek inou hrou. Na okraj podotkem, že každý z týchto ľudí platí mesačný poplatok od $14 do $18 - pre spoločnosť Blizzard to znamená 132 500 000 dolárov mesačne. Do toho nepočítam neoficiálne servery, na ktorých hrá podľa odhadu ďalších 5 miliónov hráčov. Títo hráči neplatia žaidny poplatok, a tak sa možno pýtate prečo ľudia hrajú na oficiálnych serveroch, keď môžu hrať zadarmo. Alebo z iného pohľadu – prečo Blizzard v spolupráci s medzinárodnými orgánmi tieto pirátske servery nezruší. Dôvody sú pomerne jednoduché – v originálnej verzii hry je niekoľko skrípt, ktoré má len Blizzard a pravidelne ich updatuje. Preto na privátnom serveri nádjeme veľa vecí, ktoré nefungujú tak ako by mali – charaktery sa občas prepadnú pod zem, kúzla fungujú zle, miesto mečov a štítov vidíme len modro-bielu kocku – náhradu za chýbajúci model. Často celý server padne a všetci sa ocitnú na Log-in obrazovke, lebo server jednoducho nezvládol nejakú úkon, alebo kapacitu hráčov. Nič z toho sa vám nestane, ak si kúpite originál a zaplatíte mesačný poplatok. A práve preto Blizzard toleruje takéto servery. Hráči chcú často hru skúsiť, no nechcú platiť, zistia, že sa im to páči, tak si zaplatia, prejdú na originál – a odtiaľ sa už len tak ľahko na „neofíky“ nevrátia.
Čo však ostáva pravdou, je, že hra vlastne nemá žiadnu silnú konkurenciu. Za tú by sa dalo považovať niekoľko hier, dnes najväčšou pravdepodobne Star Wars: The Old Republic, ktorá však čerpá všetko(interface, klávesové skratky, systém boja a úloh, atď.) práve z World of Warcraft-u. Niekoľko krát sa iné vývojárske tímy pokúsili pokoriť monopol menom Blizzard, NCsoft s Lineage2(750 000 užívateľov) a AION(3 mil.), Trion Worlds s RIFT-om(800 000), Hyboria a Age of Conan(120 000), ArenaNet a ich Guild Wars(3,5 mil.)... nič z toho sa však dodnes nemôže rovnať s WoW. Ani predchodcovia a prvé MMO hry – Ultima Online a EverQuest nikdy nedosiahli viac ako zlomok z počtu užívateľov tejto hry. Je to dobré ovládanie? Rozprávková farebnosť textúr? Silný príbeh založený na dlhoročnom fenoméne? Alebo možnosť patriť k jednej z dvoch súperiacich strán? Pravdepodobne je to kombinácia týchto všetkých vecí spojených do jedného celku, pravidelne aktualizovaná a prispôsobovaná Blizzard-om podľa potrieb hráčov.
A tu sa dostávam k jednej z hlavných otázok. Je to správne? Je dobré, ak milióny ľudí rôznych vekových kategórii každodenne trávia 5-6 hodín vo virtuálnej realite, „odpojení“ od skutočnosti? Množstvo vedcov, rodičov, manželiek, ale aj samotných hráčov si iste kladie túto otázku. Odpoveď, samozrejme, nie je jednoznačná. Ak sa však pozrieme na WoW a jeho fanúšikov ako na koníček, podobný napríklad skladaniu modelov áut alebo fotografovaniu, zistíme, že sa vlastne takmer ničím nelíši. Skupina ľudí, ktorá má spoločný záujem, slová, ktorým rozumejú len oni a vedia sa o tom rozprávať zdanlivo do nekonečna, predmety a oblečenie vyjadrujúce príslušnosť k tejto skupine, stretávky týchto ľudí a ich vzťah. Toto si často ľudia z okolia hráčov neuvedomujú. Vidia len ich potomka/manžela(-ku)/kamaráta/podriadeného ako sedí hodiny za nejakou hrou a nie je schopný ani na pár minút odísť. Nevedia, že keby odišiel, iných deväť ľudí by odrazu ostalo bez pomoci desiateho, čo často končí stratou posledných niekoľkých minút plnej sústredenosti každého z nich. Okrem toho, opýtajte sa sami seba – čo je lepšie, pozerať večerný sitcom, hodiny reklám alebo podpriemernú zábavnú show, či stráviť tento čas s priateľmi pri spoločnom záujme. Na druhej strane, všetkého veľa škodí. A treba uznať, že WoW je schopný človeku zožrať aj viac ako 5 hodín, pričom si to ani nevšimneme. Nechcem sa rozpisovať o spojitosti hier s drogami a alkoholom a o tom aké zlé je byť na niečom závislý – je na každom, či je schopný udržať hranie hry na úrovni koníčka a nestať sa tak závislým od tejto komunity. Alebo na blízkych osobách, ak je dotyčný ešte dieťa.
Trochu desivou funkciou hry môže byť príkaz /played a následné zobrazenie času, ktorý ste strávili pri hraní tejto hry. U niektorých je to za rok aj tri mesiace. Áno, štvrť celkového času aj so spánkom. Ja osobne som mal po roku hrania na oficiálnom serveri okolo 60 dní čistého herného času – čo je pomerne veľa, no v tom čase hra vyžadovala viac času, ak chcel človek dosiahnuť vrchol, teda tzv. endgame content. Znie to ako koniec hry, no MMO hry koniec nemajú, keďže aj po dosiahnutí najlepšieho vybavenia a pokorení posledných bossov pribudne nový patch alebo celý datadisk prinášajúci nové možnosti. A vy chcete hrať, poraziť tie príšery či iných hráčov, spolu s vašimi kamarátmi, lebo prečo by ste prestávali, keď ste sa doteraz tak krvopotne snažili byť jeden z najlepších. Tak nejak to funguje.Dnes je to však trochu inak. World of Warcraft sa uberá cestou mainstreamu, čomu sa nevyhne nič s takou mierou záujmu a fanúšikov. Hra je čoraz jednoduchšia, užívateľské prostredie krajšie a ľahko ovládateľné, každý hráč má prístup k „easy-mode“ verzií najťažších encounterov(stretnutí s bossmi) a hra poskytuje možnosť tráviť pri nej kľudne aj 2 hodiny týždenne a pritom ísť s dobou a byť schopný podávať porovnateľné výkony ako hardcore hráči. Toto sa, pochopiteľne, až tak nepáči práve hráčom, ktorí za hrou trávia dlhé hodiny a snažia sa poraziť práve opačnú verziu, „heroic“ obtiažnosť týchto raidov či dungeonov(Dungeon je miesto v hre, kde 5 ľudí spoločnými silami prekoná nástrahy, ktoré by sami nezvládli. Raidy sú 10 alebo 25 členné verzie dungeonov). V začiatkoch hry boli 40 a 25-členné raidy vrcholom, ku ktorému sa dostalo okolo 10% hráčov – ostatní jednoducho nemali čas plniť požiadavky, ktoré vyžadovali množstvo času – len na to, aby sa človek do príslušného raidu dostal. Dnes stačí otvoriť možnosť Nájsť Raid, kliknúť postaviť sa do „rady“ a po niekoľkúch minútach ste v raide s 24 ľuďmi ktorých ste v živote nevideli, z rôznych kútov Európy a spolu sa presekáte cez zjednodušený raid. Zaberie to práve tak 1-2 hodiny, ktoré niekomu stačia na uspokojenie a zábavu. Stále je tu však možnosť vstúpiť do gildy(spoločenstvá ľudí, akoby z jedného klubu, ktorí spolupracujú a pomáhajú si vo všetkom, čo v hre robia) a organizovane prekonávať jednotlivé raidy a bossov v nich.
Rovnako ako sa dá rozprávať nekonečne dlho o in-game témach, tak sa dá písať aj o vonkajšom pohľade na World of Warcraft. Faktom ostáva, že táto hra posunula počítačové hry ako kultúru tam, kde ich máme dnes – stávajú sa plnohodnotným médiom, koníčkom a komunitou zároveň. Dúfam, že som aspoň trochu priblížil svet MMO ľuďom, ktorí s ním nemajú skúsenosti – a verím že takto je pre nich ľahšie pochopiť prečo ľudia unikajú realite prostredníctvom hier.