Počítač v mojich spomienkach

Nepoviem nič nové, keď za svoje prvé počítačové skúsenosti označím tie, ktoré som získaval u kamarátov, ktorí počítač v „dobe dávnej“ (pre mňa 90. roky) mali (PC v mojej rodine sa objavilo až v septembri 2001). Boli to prvé kontakty s hrami ako FIFA ´98, GTA 1, Super Mario, DOOM 1 a iné. Nehrával som sa však vždy ja. Často mi úplne stačilo, keď som sa „iba“ pozeral, ako hrá ten druhý. Bolo to pre mňa niečo nové, keďže som predtým nevlastnil nijakú elektronickú hraciu konzolu (s výnimkou „hry do ruky“ tetris, o ktorú som mal veľké spory s mojimi dvomi staršími bratmi). Grafika bola v tej dobe veľmi jednoduchá. Hra však svoj účel splnila, dala sa hrať a hrala sa a tak jej nič nechýbalo. Ďalšou zábavou na PC, okrem hier, bolo pre nás pozeranie videí, vtipných reklám, obrázkov alebo možnosť počúvať hudbu vo formáte Mp3 či skúšanie rôznych programov.

Pre mňa veľmi zaujímavým bol (a stále zostáva) spôsob šírenia spomenutých počítačových „zábavok“. Vtedy som nič nevedel o PC sieťach (aj keď už vtedy mohol niekto mať). Všetko išlo z ruky do ruky. Malo to svoju atmosféru. Chodili sme si požičiavať hry ku kamarátom, kamarátom ich kamarátov atď. Vytvárali sme siete, v ktorých prenosovým kanálom šíriacim informácie a údaje boli nohy vlastníka počítača (ešte nie kábel ani bezdrôtový signál). Keďže som vyrastal na sídlisku, tak táto výmena nepredstavovala až taký veľký problém. Boli sme približne v rovnakom veku, mali sme podobné ciele (hrať sa) a bolo nás v podstate dosť na to, aby sme si hry mohli vymieňať. Takto sa počet tzv. počítačových kamarátov rozrastal. Poznali sme okruh tých, ktorí vlastnili počítače a k nim sme chodili po „PC osvetu“. Požičiavali sme si diskety (ja sa pamätám už len na 3,5 palcové, tie staršie ma akosi obišli) a CD - disky.

Koncom 90. rokov sa u nás v meste (Ružomberku) začali otvárať aj prvé PC herne. Táto vlna neobišlo ani naše sídlisko. Jedna z takýchto prvých herní bola v „klubovni“ jedného z panelákov. Bola to vlastne miestnosť v suteréne paneláku. Druhou herňou bola, síce až o niekoľko rokov neskôr, herňa vytvorená v priestoroch základnej školy. Hrať som sa v týchto herniach nebol síce ani raz, ale niekoľko krát som sa v nich bol pozrieť. Hracie osadenstvo výhradne mužské (skôr chlapčenské), pohodlné sedačky, slúchadlá a prítmie.

Rozšírením sa počítačov a záujem o ne sa odzrkadlil aj v témach rozhovorov. Pamätám sa na mnohé konverzácie, ktoré sa „točili“ okolo PC problematiky. V škole, na ulici, na výletoch no v podstate všade sme sa na túto tému bavili. Mimochodom, téma hier je veľmi dobrou témou pri konverzácii s cudzincami. Pretože aj keď nás rozdeľujú veľké vzdialenosti, kultúrne a fyzické rozdiely spájať nás môže (ne-) obyčajný zážitok práve zo sveta hier. Rozhovorili sa točili tak softwaru, ako aj hardwaru. Rozprávalo sa o o zážitkoch, prejdených misiách, problémoch či prvenstvách. Dohadovali sa stretnutia u jednotlivcov vlastniacich PC za účelom hracieho popoludnia. Využívali sa všetky príležitosti: víkendy, prázdniny, sviatky či odpadnuté hodiny v škole. Nie zriedkavosťou bývalo, že pri oslave narodenín niektorých kamarátov sme sa zhromaždili v izbe okolo PC, ktorý celý večer pútal našu pozornosť. O občerstvenie bolo pri týchto oslavách postarané zo strany rodičov oslávenca. Chlieb a hry, čo viac nám chýbalo?

Ďalšou zaujímavosťou boli rozprávania o „výnimočných jedincoch“ počítačového sveta. Teda ľudí, ktorí sa v mojom okolí „preslávili“ (v lokálnom kontexte) v rôznych PC oblastiach. Takými boli, napríklad najlepší hráč tej ktorej hry, hráč, ktorý trávil v PC herniach najviac času či taký, ktorý bol známi vďaka výkonu svojho PC. Mimochodom takéhoto človeka poznám dodnes. Už dlhé roky o ňom počúvam aké PC komponenty si dokupuje (zvukové, grafické karty, RAM-ky a i.) ich výkon a koľko za ne utráca, aké má chladenie alebo ako si „pretaktovaním“ procesora zvyšuje jeho výkon. Inými sú príbehy o zlyhaní PC hardwaru (typu: „odišla mi grafika/doska/procík“, rozbil klávesnicu, zahodil myšku a i.) alebo softwaru („zase mi padol systém“). Osobitnou kapitolou by mohli tvoriť spory kvôli PC. Tieto by som mohol, z pohľadu rodiny, rozdeliť do dvoch kategórii. Prvou, by boli spory medzi súrodencami o tom kto sa bude kedy hrať, ako dlho, spory o nedostatku miesta na hard disku (kto musí čo vymazať), kto si pozve kamarátov, aby sa k nemu mohli prísť hrať, spory o vymazaných „save-och“ z tej ktorej hry a mnohé iné. Do druhej kategórie by som zaradil spory medzi deťmi a ich rodičmi. Keďže takéto celodenné vysedávanie pred PC bolo podľa mnohých rodičov stratou času, možnosti pohybu, zanedbávaním povinností (školských, domácich prác, či dokonca zabúdanie prijímať potravu:). Tieto problémy dali vzniknúť ďalším príhodám o tom, ako vášnivým mladým hráčom rodičia brali káble (spájajúce monitor s elektrikou, zdroj s elektrikou), myšky, klávesnice, ale aj „životne dôležité orgány z útrob bedne“ (grafiky, RAM-ky).

Nezdalo by sa, ale PC problematika v sebe skrýva veľké množstvo najrôznejších príhod, ktoré sa šírili ešte „kedysi“ ústnym podaním. O tom ako sa šíria dnes už moc neviem, možno sa už viac využívajú iné kanály a zdieľania. Aj napriek tomu, že som nikdy nebol až takým veľkým hráčom PC hier (a v súčasnosti už nie som vôbec), ako boli a sú iní, mám mnoho spomienok viažucich sa na túto problematiku. V tomto príspevku som spomenul hlavne začiatky, ktoré boli pre mňa asi tie najkrajšie. Veľa neznámeho čakajúceho na odhalenie, mnoho výziev, prekážok, zdanlivo neriešiteľných problémov, radostí a sklamaní. Nepoviem, že to bolo ako život, pre mňa to bol život.