Môže byť videohra umením?

Tento názor je veľmi relatívny. Jedny tvrdia jedno, a druhí druhé. Ja patrím k ľuďom čo tvrdia: „Áno, aj videohra môže byť umením.“ Mojím príspevkom sa Vám posnažím túto skutočnosť priblížiť.

Veľká časť obyvateľstva stále považuje počítačové hry za škodlivé a absolútne nedidaktické pre psychiku mladého človeka. Tieto spory o to či sú videohry skutočne umením prebiehajú už viac ako desať rokov na diskusných fórach i na akademickej pôde. Umenie videohier pomaly, ale predsa začína spadať pod krídla umenia a to aj vďaka Amerike, ktorá rozhodla, že videohry budú považované za istý druh umenia a budú finančne podporované. Je to organizácia, Americký federálny fond na podporu umenia, ktorá rozhoduje o prideľovaní peňazí z federálneho rozpočtu. Ide o zrovnoprávnenie videohier s filmom a umením ako takým. Oficiálna podpora umelecky zameraných videohier je zásadný argument pre zástancov umenia v hrách. Zvlášť, keď na videohry začne prispievať najväčší fond na podporu umenia. Digitálne hry sa v nových pravidlách pre žiadosti o granty zaradili medzi ďalšie formy mediálneho umenia, kam doteraz patril len film a rozhlas. Okrem umeleckých videohier sa tak môžeme dočkať aj projektov internetového alebo mobilného umenia. 

Ak sa na to pozrieme od začiatku a do hĺbky, zistíme, že videohry majú veľa spoločného aj s inými druhmi umenia. Tzv. syntetické umenia, ktoré v sebe spájajú zvukovú, obrazovú aj textovú zložku, sú FILM, TELEVÍZIA a DIVADLO. Tu pozorujeme prvý spoločný menovateľ medzi uznávanými umeleckými druhmi a žánrom počítačovej hry - multimediálnosť. Na sprostredkovaný obsah sa pozeráme, počujeme ho a môžeme ho aj čítať. Navyše televízne vysielanie a divadelné predstavenie môžu byť relatívne interaktívne - a ako vieme, v tom spočíva jeden z hlavných kladov počítačových hier - v možnosti priameho zásahu do diania. Spomenuté dramatické umenia majú však ešte jeden významný spoločný element, ktorým je ich charakter, t. j. charakter SHOW. Snažia sa totiž upútať za každú cenu, ukázať sa publiku, pobaviť a samozrejme, zarábať. Lebo to je „pravá“ SHOW - holé predvádzanie sa, bez metafor, či potreby dešifrovania. Inak povedané, ide o „estetiku efektu“. Slovami R. Kováčika: „Show je dnes základnou a hybnou silou umenia“ (IN: Kolektív autorov: SHOW ako výrazový princíp, NITRA, 1997).

HRY. Nie sú to práve ony, ktoré sa každým vydaným titulom snažia od začiatku upútať, privolať na seba pozornosť hráčov a vylákať od nich ťažko zarobené peniažky, výmenou za niekoľko hodín zábavy? Navyše tomu predchádza (v niektorých prípadoch) masívna reklamná kampaň, porovnateľná s mediálnym ošiaľom pred uvedením filmov Pán prsteňov, či Matrix do kín. Paralela medzi „životom“ počítačových hier s filmovým umením je takto zjavná od narodenia po poslednú negatívnu kritiku. Lebo tak končia produkty oboch oblastí - recenziou a kritikou finálneho diela, od ktorých kvázi závisí aj jeho zabudnutie, resp. zápis do virtuálnej klasiky.

Pri hľadaní spoločných princípov etablovaných umeleckých žánrov a počítačových hier narazíme na ďalšie, do očí bijúce fakty: vyobrazenie, hudba a príbeh (ktorý majú dokonca aj fotografie) sú bezprostredné zložky tvoriace celkovú hodnotu diela. Nie je dnes výnimkou, že na tvorbe hier sa zúčastňujú špičkoví scenáristi, hudobníci, herci, športovci, ale napr. aj maliari a výtvarníci. Keď sa povie „počítačový grafik“, nezasvätená väčšina si hneď vybaví zaškatuľkovanú predstavu čudáka nevychádzajúceho z domu. Niektorí ľudia akoby nechceli za žiadnu cenu prijať inú pravdu, ako je tá ich. Tú starú dobrú pravdu strednej a staršej generácie o strate času hraním „blbostí“.

To, že v hrách často nájdeme reprodukcie známych svetových umeleckých veľdiel z oblasti architektúry, maliarstva a hudby, je pre neprajníkov zanedbateľná náhoda a zhoda okolností. Prečo je však priznanie štatútu umeleckého žánru počítačovej hre neželané? Čo strašného by sa stalo v merítku svetového, alebo aj lokálneho diania? Tento stav je podľa všetkého nevyhnutnou súčasťou doby, v ktorej žijeme. Každá epocha v dejinách ľudstva mala svoje „poklesnuté“ žánre, ku ktorým sa vrchnosť stavala s odmietavým, či ponižujúcim postojom. V literárnej tvorbe tak raz bola na výslní epika, inokedy lyrika, či dráma. Prosto, vždy sa muselo nájsť „niečo“, čo vplyvná časť verejnosti zaradila „dolu“.

Nuž a v 21. storočí sa táto „pocta“ dostala mladému žánru počítačovej hry.

Zaujímavosť

Veľká výstava Umenie videohier  bola pripravená Smithsonian inštitútom a konala sa 16. Marca 2012 vo Washingtone. Bol to výrazný pokrok vo vnímaní videohier. Vybranými titulmi, ktoré, mali na výstave zvláštne postavenie boli: World of Warcraft, Pac-Man, Super Mario Bros, The Secret of Monkey Island a Myst. (návštevníci si ich mohli chvíľu zahrať)

Kurátori výstavy sa rozhodli pre netradičný postup. Miesto štúdia predmetu výstavy, požiadali verejnosť o asistenciu. Viac ako 100-tisíc ľudí rozhodovalo o tom, ktoré z nominovaných 240 hier sa objavia na výstave. (mohlo sa objaviť len 80)

Na výstave sa zúčastnili aj tituly zahraničných videohier. Expozíciu rozdelili do piatich sekcií, podľa vzniku a následne ukazovali hry pre rôzne platformy. Najstaršie tituly zastupuje Pac-Man a TRON. Najrozsiahlejšia ponuka sa týka obdobia nie tak vzdialeného a to obdobie DOSu, Windowsu, Nintenda 64 alebo prvého Playstationu. Posledná sekcia výstavy sa zaoberala označením Next Generation a zahrňovala hry pre Windows, PS3, PS2, XBOX 360, pôvodný XBOX, Wii aj Game Cube.

Záverom by som už len spomenula, že názory na túto tému sa budú vždy v niečom rozchádzať, pretože každý má svoj subjektívny názor. Dúfam, že po prečítaní tohoto príspevku, sa niektorým z Vás zmení Váš názor na hry ako druh umenia.

Použité zdroje:

http://bonusweb.idnes.cz/americka-vlada-uznala-hry-za-umeni-dr5-/Magazin.aspx?c=A110508_224217_bw-magazin_son

http://tech.sme.sk/c/1299047/pocitacove-hry-a-umenie-preco-nie-o-neobjektivnom-pohlade-spolocnosti.html